Herec Roman Poláčik sa podelil o spomienky na svoje detské obdobie. Dnes, ako otec štvorročného Filipa, sa spolu s manželkou Katkou snažia vytvoriť rozprávkovú predvianočnú atmosféru, aby ju ich syn vnímal s radosťou.
36-ročný herec Roman Poláčik sa podelil o svoje spomienky na detstvo aj počas Mikuláša. Opísal, ako v jeho detstve na Orave bolo zvykom mať pravý dedinský Mikuláš, ktorý chodil na saniach ťahaných koňmi, píše cas.sk.
„Spomínam si, že sme väčšinou Mikuláša presedeli pod stolom v strachu z čerta. Bol to taký pravý dedinský Mikuláš, keď ešte na Orave bolo kopec snehu a on normálne chodil na saniach, ktoré ťahali dva kone. Takže keď sa vonku štrngalo, s bratom sme utekali do kuchyne, sestra bola ešte veľmi malá. Potom, keď prišli k nám, tak sme sa pomaly osmelili a utrúsili sme nejakú básničku. Veľmi dlho sme žili v ilúzii, že sa to naozaj deje, a to bolo pre mňa krásne. Naši rodičia aj starká nám v detstve dopriali týchto ilúzií veľa a my sme na ne dlho verili. Pre nás nebol Mikuláš len nejaký ujo z dediny, ktorého sme potom spoznali. Bol to naozajstný Mikuláš, ktorý prišiel raz za rok, aj preto sme spod stola potom vyliezli, lebo by to bola hanba neprivítať takú vzácnu návštevu básničkou,“ prezradil herec.
Prehovoril aj o tom, ako sa pripravoval pred príchodom Mikuláša. „V princípe sme poslúchali, aj keď sme, samozrejme, mali svoje detské vrtochy. Keď sa však blížilo mikulášske obdobie, atmosféra toho tajomstva nás nútila urobiť drobnosti okolo. Takže sme si vyčistili čižmy a dali sme ich do verandy, kde bola zima, pretože sa tam nekúrilo. Všetky tieto sviatky mali naozaj čarovnú atmosféru.“
Zo strachu z čerta strávil väčšinu návštevy pod stolom
Čert bol pre neho samozrejme najhorším. „Čert mal reťaz, ktorou štrngal. Aj teraz, keď o tom hovoríme, si dokážem vybaviť ten zvuk, ktorý nás okamžite zahnal pod stôl. Na začiatku to bolo príjemné od Mikuláša: „Ho, ho hó, dobrý deň, pochválen Ježiš,“ ale do toho sa ozývalo to strašné štrnganie čertovej reťaze,“ povedal.
Odhalil, že nevynechal recitovanie, či spievanie a modlenie. „Všetky tieto tri veci sme kombinovali. Nemám konkrétnu spomienku, ale vždy, kto čo mal v diapazóne, tak to vytiahol. Básničku, ktorú sme sa učili v škôlke, alebo to bola pesnička z kostola. Dodnes poznám naspamäť celý Jednotný katolícky spevník, lebo som miništroval do 20 rokov. Boli sme aktívni aj v jasličkových pobožnostiach, takže aj odtiaľ sa na nás veľa nalepilo, alebo sme povedali modlitbu. To boli také tri groše, za ktoré sa dali kúpiť tie darčeky, ktoré nám tam potom Mikuláš nechal.“
Priznal sa, že aj dodnes dostáva od Mikuláša niečo, najmä keď si nájde vyčistené čižmy.
„Áno, vždy je niekto, kto čižmu nájde vyčistenú. Máme už ale vlastnú rodinu, takže chceme dopriať hlavne nášmu malému synovi. Takže vymyslíme, ako bude vyzerať mikulášske ráno, do ktorého sa zobudí. Keď raz bude veľký a spomenie si na to, tak bude možno hovoriť, že tam bola vždy tá kúzelná atmosféra, lebo ju vytvoríme. Nastavím na balkóne nejaké svetlo, poviem mu, nech sa tam ide pozrieť, potom zazvoníme, aby videl, že nejaký zázrak sa deje. Robíme to preňho, ale, samozrejme, neobídeme s manželkou ani seba.“
Otcovstvo ho zmenilo
Poláčik si myslí, že otcovstvo zmení každého človeka. „Myslím si, že neexistuje človek, ktorého by to nezmenilo. Rozhodne ma to zmenilo vo všetkom. Prichádzajú nové emócie, ako je strach o dieťa, ktorý je veľkou hybnou silou. Potom láska, ktorá rozhodne nemá alternatívu, je to jedinečný druh lásky, ktorý pretrvá navždy. Dieťa budete milovať vždy, nech sa deje čokoľvek. Ja napríklad vo svojej zvláštnej spoločenskej introvertnosti by som sám nešiel na lampiónový sprievod, ale ak Filipko chcel, tak som tam s ním išiel. Som rád, že tu je niekto, kto vyprofiluje energiu, na ktorú naskočím.“
