Stretávam sa s tým, že keď sa pýtam, čo ste robili na telesnej, tak mi deti často povedia: „Spolužiačky nechceli cvičiť, tak sme hrali vybíjanú. Polovica sedela na lavičke, nerobili nič a zvyšok hral.“ Nemá to efekt. Je potrebné viac dbať na to, aby telesné spĺňali účel a naozaj sa tam deti hýbali. Poznám sa aj s učiteľmi telesnej výchovy a vravia, že majú veľký problém, keď dáva rodič dieťaťu neustále ospravedlnenku a nevedomky v ňom podporuje nevôľu k pohybu.
Pre mňa bola základoškolská telesná tiež z veľkej časti o panike z gymnastiky a strachu z lopty. A prístup nebol veľmi prívetivý k podobne nešportovým typom ako ja.
Samozrejme, je na mieste hlbšia zmena metodiky, no som za to, aby si dieťa vyskúšalo rôzne formy pohybu, aj keď má strach a nevyhýbalo sa telesnej. Nemusí sa naň však tlačiť, ale motivovať ho. Už som tu mala deti, ktoré mali paniku z kotúľa a učila som ich ho mesiac. Ale dali sme to.
Rovnako ako si nemôžete v matematike povedať, že mám paniku zo zlomkov, tak sa ich nebudem učiť. Je to súčasť základnej školy a malo by to tam byť všetko, ako telesná kultúra, tak vedomosti.
Vrátim sa ešte k sedeniu. Stačí nám hodina v posilňovni po práci, aby sme odvrátili dôsledky sedavého života?
Aj keď sa niektorí hýbu a idú si zacvičiť do fitka, dlhodobé sedenie stále zostáva problémom. Osem hodín za počítačom, hodina v posilňovni a doma sa človek opäť zvalí na gauč na štyri hodiny. Dokopy jedna hodina pohybu a dvanásť hodín sedenia. Miska váh nepustí. Preto si treba vsúvať pohyb do celého dňa – ísť na bicykli či pešo do práce, vystúpiť o dve zastávky skôr. Tieto pravidelné maličkosti majú veľmi dobrý efekt.
Mgr. Lucia Dudová vyštudovala fyzioterapiu na Slovenskej zdravotníckej univerzite v Bratislave a je tiež certifikovanou MDT terapeutkou. Odborne pôsobí už 17 rokov a v súčasnosti má vo Vrútkach vlastné fyzioterapeutické štúdio, kde poskytuje poradenstvo, diagnostiku pohybového systému a cvičenie podľa potrieb pacienta.
