Veď práve, peniaze sú „alfa a omega“ a možno sa zamestnávatelia ešte tak nepozerajú na to, koľko a ako zamestnanci sedia. Vedel by možno pomôcť štát, napríklad zmenou legislatívy, projektmi, príspevkami, aby sa kultúra pohybu začala viac aplikovať?
Ťažká otázka. Malo by na tom záležať, aj samotným ľuďom. No z dnešnej spoločnosti mám dojem, že sa má o tých ľudí stále niekto postarať. V prvom rade sa musíme postarať my, aby sme boli zdraví a v pohode a nečakať, že to niekto spraví za nás.
Dnes som sa napríklad stretla s prístupom, keď pani radila pánovi, aby nepil toľko energetických nápojov, že sa nedožije ani dôchodku. On na to, že si chce užívať a nechce myslieť na to, či je to zdravé alebo nezdravé.
Také to, že telo má ísť do hrobu zhumpľované?
Áno, asi tak. Mám pocit, že veľa ľudí to takto má.
Neviem, kto nás to naučil, no poniektorí zase hľadajú čo najrýchlejšie a najjednoduchšie riešenia. Trebárs cvičenie už je diskomfort, ľudia dnes nechcú prichádzať do stresu a radšej si dajú tabletku, ako by polhodinu niečo robili.
A nebolo to takto vždy?
Neviem. Nevravím, že takto zmýšľajú všetci, celkovo by sa však mohli pohnúť ďalej. Uvedomiť si, že najdôležitejšie je, čo spravím sama pre seba a ako sa k tomu postavím, nie len čakať, kto mi kde a ako pomôže. Dnes sa dajú načítať všemožné rady a informácie. No nerobila by som si nádeje, že naši poslanci schvália v tejto oblasti nejaký prelomový zákon.
Ale možno predsa. Od 1. septembra 2023 platí novela, ktorá nariaďuje tri povinné hodiny telesnej výchovy na základných školách a dve hodiny na stredných školách. Čo si o tom myslíte?
Je super, že to dali. Ja som vyrastala v telesnej výchove, ktorá bola známkovaná a museli sme vždy splniť určité limity. Nepripúšťali sa výhovorky „ja dnes necvičím“, v živote som si nedovolila od maminy pýtať ospravedlnenku, lebo ma bolí brucho alebo dnes to necítim na behanie tisícpäťstovku.
(Článok pokračuje na ďalšej strane)
