Cyprus získal svoju nezávislosť od Spojeného kráľovstva v roku 1960, no už o 14 rokov neskôr čelila táto národnostne zmiešaná ostrovná krajina vo východnom Stredomorí rozdeleniu. V júli 1974 sa na ňom vylodili tureckí vojaci v reakcii na prevrat, ktorý uskutočnili stúpenci zjednotenia ostrova s Gréckom.
V sobotu 20. júla uplynie 50 rokov od tureckej invázie na Cyprus. Tento ostrov vo východnej časti Stredozemného mora je tak už niekoľko desaťročí predmetom sporov dvoch etnických skupín – Grékov, ktorí v čase vyhlásenia nezávislosti v roku 1960 tvorili 77% populácie a cyperských Turkov, ktorí tvorili 17 percent obyvateľstva.
Násilné incidenty z oboch strán pribúdali, čo na jar 1964 viedlo k vytvoreniu tzv. zelenej línie – 180 kilometrov dlhej nárazníkovej zóny pod kontrolou jednotiek OSN. Vytvorenie tejto zóny však neviedlo k zmierneniu napätia, práve naopak. K eskalácii došlo 15. júla 1974, keď sa skupina nacionalistických dôstojníkov z Cyperskej národnej gardy s pomocou polovojenskej EOKA-B, podporovanou vojenskou juntou v Aténach, pokúsila o prevrat zvrhnutím cyperského prezidenta arcibiskupa Makariosa III. a pripojiť ostrov ku zvyšku Grécka, uvádza cyperské ministerstvo zahraničných vecí.
Ankara však v reakcii poslala svoje vojská na severnú časť ostrova, obývanú etnickými Turkami. Invázia sa začala 20. júla 1974, pričom bolo po dvoch dňoch bojov vyhlásené prímerie. Vláda Nikosa Sampsona, dočasne dosadeného cyperskými nacionalistami, ktorí presadzovali myšlienku zjednotenia s Gréckom, padla. Následné rokovania v Ženeve s cieľom nájsť riešenie konfliktu dopadla neúspešne.
Druhú fázu operácie spustili Turci 14. augusta 1974, ktorá trvala štyri dni a viedla k rozdeleniu ostrova. Takmer 200-tisíc cyperských Grékov muselo opustiť svoje domovy a utiecť zo severnej časti. To isté sa týkalo približne 65-tisíc cyperských Turkov, ktorí museli ujsť z juhu na sever. Sever ostal po tureckej invázii pod správou Turkov, ktorí v novembri 1983 na severozápadnej časti ostrova vyhlásil Severocyperskú tureckú republiku, ktorú dodnes uznáva len Turecko. Spolu s tým ostáva do dnešného dňa v tureckej časti Cypru viac ako 35-tisíc tureckých vojakov.
Cyprus sa stal členskou krajinou EÚ 1. mája 2004, nariadenia Európskej únie však platia len v gréckej časti ostrova a aj úradným jazykom EÚ je iba gréčtina. Vzťahy medzi Cyprom a Tureckom sú dlhodobo napäté aj vďaka ložiskám ropy a zemného plynu, ktoré sa nachádzajú vo východnej časti ostrova. Turecký prezident Recep Tayyip Erdogan tvrdí, že jediné riešenie je existencia dvoch štátov, čo však medzinárodné spoločenstvo odmieta. Na zabránenie obnoveniu bojov medzi Grékmi a Turkami je aj stála prítomnosť mierových vojsk OSN na ostrove, ktoré sú rozmiestnené v tzv. zelenej zóne. Ako to však v tejto zóne vyzerá?
(Galéria pokračuje na ďalšej strane)
