Na chvíľu to pomohlo, sudca Chalchálí však snímku briskne označil za podvrh a nariadil, aby Hejdariho zatkli. Ten agentom ony negatívy ukázal výmenou za to, že ich nezabaví. „Boli ohromení,“ tvrdí. Razmí po návrate z Kurdistanu svoje dielo vyniesol z redakcie a starostlivo ho ukryl pri sebe doma. Výsluchu v neslávne preslávenej väznici Evín však neunikol. Vraj sa to obišlo bez mučenia.
Po iránsko-irackej vojne, v ktorej ohluchol na pravé ucho, si Razmí povedal, že už toho vzrušenia bolo dosť, a otvoril si ateliér. Fotil portréty, nevesty so ženíchmi. Každé leto sa však zatváral do spálne a prezeral si snímky zavraždených Kurdov, vo svojom obchode tiež vyvesil kurdskú šatku. Na Sanandadž vraj často myslel. To mu však na konci deväťdesiatych rokov nezabránilo v tom, aby svoje služby ponúkol prezidentskej kancelárii.
Ako by to vyzeralo, keby sa verejnosť dozvedela, že vládny fotograf kedysi zdokumentoval masakre toho istého režimu? A tak ďalšie roky mlčal. Na snímke popravnej čaty vraj nezarobil ani riál, zatiaľ čo sa o slávu hlásili iní. „Ľudia, ktorí nikdy nepocítili nebezpečenstvo,“ hovorí o nich Razmí trpko. „Bez tejto fotografie by som nebol nič,“ dodáva.
Pulitzerovu cenu vrátane odmeny vo výške desaťtisíc dolárov si nakoniec osobne prevzal rok po tom, čo ho WSJ vypátral. Zišiel sa tiež s príbuznými zastrelených väzňov. „Pozrela som sa naňho a nevedela sa ovládnuť. On bol posledný, kto videl môjho brata,“ opísala jedna z nich.
#Iran's Ayatollah Khomeini issued a fatwa of Jihad against the Kurdish people on August 18, 1979 that led to 10000s of deaths. #Twitterkurds pic.twitter.com/n0OpPFSSgC
— PDKI (@PDKIenglish) August 18, 2017
