Titulok utorkového vydania hlásal: „Štyridsať ľudí popravených v Sanandadži, Marivane a Saqqeze“. Razmího fotka pod ním vyvolala senzáciu, pretože zhrnula mesiace „práce“ popravcov počet režimov. „Vzhľadom na vtedajšiu politickú atmosféru som vedel, že mi to prejde,“ spomína vtedajší šéfredaktor Mohammed Hejdari s tým, že krajina bola vo veci vraždenia Kurdov rozpoltená a kvôli nastupujúcej cenzúre priamo naštvaná. Bola totiž ešte tvrdšia ako za šáha.
Počas dňa sa snímka objavila na všetkých novinových stánkoch v Iráne – okrem Kurdistanu, do ktorého vydania sa z rozhodnutia redakcie dalo niečo menej výbušné – a vyvolal enormný záujem občanov. Jedna vec u neho však chýbala. Razmího nadriadení usúdili, že bude bezpečnejšie, keď ho odtlačia nepodpísaný. „Bol som si vedomý, že ak uverejním jeho meno, bude v nebezpečenstve. Chcel som Razmího ochrániť,“ hovorí Hejdari.
A pretože meno fotografa chýbalo, k autorstvu sa počas nasledujúcich rokov začali hlásiť mnohí výborníci. Aby chaosu nebolo málo, mnohokrát aj médiá z neznalosti prisúdili autorstvo iným iránskym fotografom. Sám Razmí však celé roky mlčal a zožieral sa utrpenou krivdou.
„Malo tam byť moje meno,“ myslí si, hoci už po návrate do Teheránu postup svojich šéfov chápal. Starostliví čitatelia si však mohli domyslieť, kto posledné chvíle v živote jedenástich Kurdov fotil. Noviny Ettela’at sa totiž v tých dňoch netajili informáciou, koho do nepokojného regiónu poslali.
Vďaka Razmímu majú čoskoro vypredané a svetové tlačové agentúry sa preťahujú o to, ktorá sa k senzácii dňa dostane ako prvá. Vyhrala práve UPI, ktorá potom snímku pošle Pulitzerovej komisii. Tá cenu udelí „nemenovanému fotografovi z United Press International“. Ešte pred koncom augusta snímku zverejnia denníky The New York Times, Washington Post, Der Tagesspiegel alebo Daily Telegraph. Kredit väčšinou „zhrabne“ UPI. A ani tá nevedela, komu presne by mala gratulovať.
V tom čase už noviny vychádzajúce od roku 1920 vlastní štát. A o nebývalej pocte pre talentovaného zamestnanca neprekvapivo informovať nechce, sám Razmí navyše ani „nemá odvahu oslavovať“. Hejdariho pocit, že mu odvážna titulka prejde, sa totiž nepotvrdil. Nielenže redakcia prišla o svoju nezávislosť, ale už deň po poprave za novinármi prišlo niekoľko ozbrojených agentov Revolučných gárd. Žiadali negatív fotky. Hejdari na seba vzal všetku zodpovednosť a pohrozil, že jeho zatknutie „prekoná dosahy tejto fotografie“.
(Článok pokračuje na ďalšej strane)
