Ako prebiehal „súd“ s odsúdencami zo Sanandadže, Bahramí spolu s Razmím opisujú takto: Sudca Sadeg Chalchalí si v improvizovanej súdnej sieni zložil turban aj topánky, nohy si hodil na stoličku. Na obvinených upieral zrak cez hrubé okuliare a pýtal sa ich na meno. Úradníci oznamovali zločiny, ktorých sa vraj prítomní dopustili. Napríklad pašovanie zbraní, podnecovanie nepokojov, vraždy. Dotyční to odmietli. O ich vine nesvedčia žiadne dôkazy, všetko sú len domnienky.
Po pol hodine sudca rozhodol, že týchto jedenásť mužov je „skazených na Zemi“. Pod tradičný, avšak nejasne definovaný verdikt islamského práva, ktorý obvykle znamená trest smrti, sa zmestí mnoho prehrešok.
Keď plačúcich mužov so zaviazanými očami vedú na popravisko, Razmí začína fotiť. Na prítomných vojakov nedbá. „Bol som úplne slobodný,“ rozpráva. Syn ženy v domácnosti a vojenského referenta bol odmalička najšťastnejší v temnej komore, kam sa rád upratal aj počas vojny, a svoj prvý aparát si zaobstaral už v dvanástich rokoch. Chomejního fotil doma v Qome tak často, že sa s vtedajším imámom začal zdraviť podaním ruky. Fotenie popravy mu navyše povolil sudca. „Myslel som len na rýchlosť a uhol,“ spomína Razmí.
Muž na jeho snímke úplne vpravo ešte stojí, „jeho“ popravca totiž nevystrelil v rovnakom čase ako ostatní. Zamestnanec mestskej správy zdravotníctva Naser Salímí sa pri tom drží za srdce. Počas pouličnej bitky si zranil ruku, čo podľa vtedajších správ tlače viedlo k jeho odsúdeniu. Keď „hlavná časť“ popravy skončí, vojaci zistia, že niektorí väzni ešte žijú. Od muža na nosidlách vľavo tak postupne každému z nich pre istotu vpáli guľku do hlavy.
Senzácia, sláva, výsluch a pomsta
Zo záberov popravy sa pre mladú teokraciu čoskoro stane obrovská nepríjemnosť. A mladý fotograf – vtedy mal tridsaťdva – v tom bude vlastne nevinne. Jeho jedinou starosťou bolo dopraviť fotky a článok do redakcie v Teheráne. Dnes je to otázka pár sekúnd, vtedy to bol celý proces. Razmí navyše ešte v Kurdistane zostával, všetku svoju prácu preto zveril do rúk stevardov jediného letu zo Sanandadže do hlavného mesta.
Obálku si na letisku vyzdvihol kuriér a doručil ju fotografovým kolegom. Až tí zo siedmich desiatok negatívov vybrali snímku, ktorá pôjde do novín. Bol to ten, na ktorom ešte k zemi nepadli všetci zastrelení. „Myslím, že som ešte nikdy nevidel fotografiu takú dojemnú, ako je táto. Je to snímka medzi životom a smrťou,“ opísal neskôr Sadžíd Rizvi z agentúry United Press International (UPI).
(Článok pokračuje na ďalšej strane)
