Rozhorčenie z ministerstva
A berie si to vašu pozornosť, pretože sa bojíte o svoju pozíciu, alebo preto, že sa bojíte o celé to divadlo? Na ktorom vám nepochybne záleží, pretože v angažmáne ste vyše 22 rokov…
Asi necítim strach. Čo asi cítim, je rozhorčenie. Zároveň mi to neberie rozum. Bola to posledná umelecká inštitúcia, ktorej sa súčasná vládna koalícia nedotkla. Zároveň to bol po dlhom čase jeden zatratene šikovný manažér.
Bol nestranícky, nemal politickú príslušnosť, bol umelecký manažér, ktorý bol schopný pritiahnuť do divadla kvalitný tím. Z divadla začal budovať inštitúciu súčasnosti. Minulá sezóna bola rekordná v návštevnosti.
Slovenské národné divadlo ako keby bolo dlhodobo na obtiaž ministerstvu kultúry. Inštitúcia je dlhodobo podfinancovaná. Momentálne bola finančne zastabilizovaná.
Pokiaľ chcelo mať ministerstvo pokoj a nechcelo mať starosti s Národným divadlom, mali to nechať tak. V konečnom dôsledku robia problém aj sebe. Pre nich to bude veľký výkričník, keď začne tá inštitúcia znovu kolabovať.
Takže necítim strach alebo obavy o nejakú svoju pozíciu. Dokonca už ani necítim strach o to, kam sa Slovensko bude uberať. Uvedomil som si totiž, že oni sa správajú, ako keby boli nekonečno. Ale neuvedomujú si, že úplne všetko má svoj koniec a aj oni budú mať svoj koniec. Čím viac budú robiť také veci, ako robia teraz, tým je ich koniec bližší.
Slováci nie sú úplne hlúpi. Myslím si, že jedného dňa – a verím, že to už nie je ďaleko – pretečie pohár a jednoducho pôjdu preč. Navyše sa správajú nie ako správcovia štátu, ale ako vlastníci štátu. Pani ministerka myslím irituje desaťkrát viac ľudí, než je tých, ktorí ju pri voľbách zaškrtli a dostali do vládnej koalície.
