Sťahovanie cez oceán jej dalo oveľa väčší pokoj. „Jedna z hlavných vecí, od ktorej som chcela aspoň na nejaký čas utiecť, bolo zbaviť sa nálepky tej čiernej ženy. Vyčerpávalo ma, že v Amerike sa od černošiek očakáva, že budú len silné. Mňa to ale vyčerpávalo. Chcela som si nájsť priestor, kde budem môcť byť sama sebou,“ vysvetľuje. V Rwande to podľa svojich slov našla.
Nie všetky príbehy navrátilcov do Afriky však končia šťastne
Päťdesiatdvaročný terapeut Adwoa Yeboah Asantewaa Davis sa vrátil do Ghany v roku 2020 a varuje pred neuváženými krokmi svojich krajanov v cudzine. Ak si myslia, že následkom rasizmu utečú jednoduchým presťahovaním, mýlia sa. „Presťahujete sa sem a myslíte si, že keď je tu každý čierny, budete v pohode? Rýchlo zistíte, že aj tu budete niečím iní. Stále vás budú brať za tých ostatných,“ varuje.
V niektorých krajinách paradoxne vznikajú pomerne uzavreté komunity ľudí, ktorí prišli zo Spojených štátov a nepúšťajú medzi seba miestnych, opisuje Ghaňanka Ekua Otoová. Ich firmy napríklad najímajú iba ďalších prisťahovalcov a rodených miestnych obyvateľov prehliadajú a nechcú ich do vedúcich pozícií.
Nájdu sa aj prípady, keď ľudia po niekoľkých rokoch v Afrike vytriezveli. Omosede Eholorová sa do ghanskej Accry presťahovala v roku 2015 z New Yorku. Vydržala tu päť rokov, postupom času jej začali vadiť neustále výpadky prúdu a kultúrne rozdiely, cez ktoré sa nebola schopná preniesť. Cítila, že africký spôsob života nie je nič pre ňu.
Erieka Bennettová, zakladateľka neziskovej organizácie Diaspora African Forum, odporúča, aby si všetci Američania túžiaci po novom živote v krajinách svojich predkov všetko najskôr starostlivo naplánovali. Impulzívnosť by v takto veľké rozhodnutie nemala hrať úlohu. „Afrika totiž nie je pre každého,“ tvrdí Bennettová.
