EXKLUZÍVNE: Ako sa nakupovalo pred ’89 a teraz? Dnes už nepoznáme hranice, prešli sme veľkými zmenami, hovorí analytička Eva Sádovská

Reklama
Zdroj: TV Spark

V novembrových dňoch si každoročne pripomíname Nežnú revolúciu a vraciame sa do roku 1989. Pre Slovákov priniesla výrazné zmeny v ekonomike, v spotrebe aj v nakupovaní. Čo sa za 35 rokov zmenilo, a aké sú výsledky aktuálnej analýzy, o tom nám v relácii Téma povedala analytička WOOD & Company Eva Sádovská.

 

Akými zmenami prešli obchody a nákupné správanie spotrebiteľov za posledných 35 rokov?

Veľkými zmenami, z ktorých mnohé sú viditeľné. Čo najviac pociťujeme po technickej stránke, je výmera predajnej plochy obchodov. Keď sa to prepočíta na jedného obyvateľa, kedysi vyšla predajná plocha na jedného obyvateľa ani nie na 0,2 metra štvorcových.

V súčasnosti je to už 0,8 metra štvorcového, čo je štvornásobne viac ako v minulosti. Celý proces zväčšovania predajnej plochy začal v 90. rokoch, kedy prišli na Slovensko rôzne zahraničné reťazce. Priniesli siete supermarketov a hypermarketov. Na začiatku milénia sme už potom mali prvé nákupné centrum, postupne pribúdali ďalšie, najprv v Bratislave, potom aj v ostatných krajských mestách, a dnes už máme nákupné centrá aj v okresných mestách.

Neskôr prišiel nový pojem – retailové parky – čo sú menšie predajné plochy, ale stále veľké, aj do malých miest, kde takéto možnosti predtým neboli. Takto sa postupne zväčšovala plocha obchodov.

Nové možnosti máme aj pri nákupných zvykoch. Prvou z možností vôbec je, že môžeme nakupovať online, čo dávnejšie neexistovalo. Dnes väčšina Slovákov nakupuje v kamenných obchodoch, ale aj online formou, čiže e-shopy sa stali dobrým doplnkovým kanálom nakupovania v klasických predajniach. Voľakedy sa stálo v radoch na tovar, z ktorého mnohý bol nedostupný, nielen v prípade potravín, ale aj spotrebného tovaru, ale dnes toho máme ďaleko viac.

Ľudia už nechcú klasicky nakupovať, ale väčšinou chcú mať z nákupov aj nejaký zážitok, čiže majú väčšie nároky na vzhľad predajní alebo obchodov. Keď môžu, spoja to aj s inými aktivitami, čo priniesli práve nákupné centra, kde si pod jednou strechou môžu ľudia vybaviť aj služby, ako je pošta, lekáreň, banka. Nakúpia si, čo potrebujú, idú sa niekde stravovať, majú aj gastronomické zážitky, idú do kina alebo sa stretnú s priateľmi.

Aké sú tie vyššie nároky pri nakupovaní v obchodnom centre, priamo v konkrétnom obchode?

Novinky, ktoré už máme v posledných mesiacoch na Slovensku, sa dostávajú do elektronickej roviny. Značky, ktoré prišli do nákupných centier a fungujú spôsobom, že si chceme ísť vyskúšať oblečenie do kabínky, tak priložíme oblečenie k zariadeniu, ukáže nám presný počet kusov, a dokonca nám ukáže, do ktorej kabínky máme ísť.

Nastal posun o niekoľko levelov vyššie, kedy nám to urýchľuje nakupovanie, ale zároveň ponúka nové príležitosti a možnosti. Dnes už nepoznáme hranice v nakupovaní v tom zmysle, že nákupná turistika Slovákov do zahraničia funguje, aj keď pre našu ekonomiku to nie je dobrá správa, pretože peniaze, ktoré zarobíme na Slovensku, míňame v zahraničí. Pre ľudí z prihraničných oblastí to nie je žiadna novinka, skôr životný štýl alebo štandard, že chodia nakupovať do okolitého Poľska, Maďarska, Českej republiky, do Rakúska.

Aké benefity prináša ľuďom nákup v zahraničí?

Väčšinou sa rozhodujú pre zahraničie v prípade nákupov, hlavne potravín, práve pre nižšie ceny. Musíme priznať, že v rámci V4, čiže v porovnaní s Maďarskom, Poľskom a Českou republikou, máme najdrahšie potraviny, dokonca sa rozdiely v niektorých prípadoch aj zväčšili. Už len keď sa porovnáme s Poľskom, ktoré je obľúbenou destináciou Slovákov pri cezhraničných nákupoch, tak tam majú lacnejšie potraviny ako u nás o približne 27-28 percent.

Mnohí si kladú otázku, prečo napríklad Bratislavčania chodia nakupovať do Rakúska, pretože všeobecne sú v Rakúsku vyššie ceny ako u nás, ale na druhej strane je možné, že práve v prihraničných oblastiach v Rakúsku, kde žije aj množstvo Slovákov, tie ceny môžu byť trochu prispôsobené slovenským platom, respektíve slovenskej populácii, ktorá tam chodí nakupovať. V prípade Rakúska rozhoduje aj kvalita.

Čo pre nás znamenalo, keď vzniklo na Slovensku prvé nákupné centrum? Ako Slováci začali v tomto bode uvažovať?

Aj predtým sme mali rôzne obchodné domy, kde sa tiež spájalo viac funkcií, že sme si vedeli kúpiť rôzne druhy tovarov, bol tam obchod s potravinami, s odevmi alebo s elektronikou. Toto ale odrazu prišlo v podstatne väčšom rozmere. Slovákom to určite  prinieslo nové možnosti aj značky, ktoré predtým poznali len zo zahraničia, ak vôbec niekde vycestovali. Tým, že nákupné centrá boli stavané podľa určitých konceptov, tak šlo o modernejšiu architektúru, s ktorou sa predtým až tak nestretávali.

Sú Slováci v rámci nakupovania aktuálne pohodlnejší? Uvedomujú si vôbec, že pred 35 rokmi to bolo úplne inak?

Tým, že čas postupne plynie, až teraz si možno niekto spätne uvedomí, že možností bolo menej alebo keď si chceli nejaký druh oblečenia kúpiť, mohli ísť iba do Tuzexu, do ktorého sa v tom čase každý nedostal. Možnosti boli obmedzenejšie. S čím sa asi budeme stretávať, je spomienkový optimizmus. Ľudia často hovoria, že kvalita tovarov vtedy bola väčšia, ale dnes vieme tiež nakúpiť veľmi kvalitné tovary, môžeme sa stretávať aj s menej kvalitnými.

Spektrum v kvalite aj v cene je dnes veľmi široké. Aj keď robíme priemerné prepočty, vždy ide len o priemer, ale ako si vieme vo výpredaji kúpiť tričko za 3 eurá, tak si vieme niekde kúpiť kvalitnejšie aj za 30 eur. Výber a dostupnosť je podstatne väčšia.

Sú však spotrebiče, ktoré ľuďom vydržali 20, 30, 40 rokov a ešte stále ich majú, takže v tomto smere sa možno nemýlia.

Áno, dávnejšie sa práve pre slabšiu dostupnosť viac opravovalo, dnes už je opravovanie doslova fenoménom, pretože ľudia sú v tejto dobe zvyknutí skôr vymieňať pokazené za nové.

Často si ľudia aj uvedomujú, že oprava vie byť finančne nákladná a niekedy už nevieme starší produkt opraviť, keďže môžu chýbať súčiastky, že proces a progres je veľmi rýchly.

Potom asi vzniká aj väčší odpad, keď sa vyhadzuje a kupujú nové veci.

Áno, táto doba priniesla väčšiu spotrebu a aj viac odpadu. Skúšali sme v analýzach dokázať, čo sa nám potvrdilo, že s rastúcou spotrebou obyvateľstva, domácnosti, rastie aj produkcia odpadu. V porovnaní s vyspelejšími krajinami sme ešte na rastúcej krivke. Krajiny s vyššou životnou úrovňou, napriek tomu, že u nich rastie spotreba, ale produkcia odpadu už nerastie natoľko. Je to práve tým, že tieto krajiny majú uvedomelejšie správanie aj ohľadom nákupov, idú viac po kvalite, aby im produkty dlhšie vydržali. U nás sme ešte stále na krivke, že rastie spotreba aj produkcia odpadu.

Čím to je? Sme málo zodpovední voči životnému prostrediu alebo si neuvedomujeme, ako veľmi mu škodíme?

Už vidieť u ľudí, že sa snažia zamýšľať nad uvedomelým nakupovaním, na čo sa snažíme aj my v niektorých analýzach vyslovene upozorňovať, že keď je výpredaj, pokojne si kúpme, ale s rozumom. Nenechajme sa zlákať cenou, že je tričko vo výpredaji za 2-3 eurá, tak si kúpime desať a reálne nosíme len 1-2 tričká, čím už zbytočne vzniká odpad v skrini. Keď je niečo lacné, stále máme tendenciu kúpiť pre istotu viac, namiesto toho, aby sme si kúpili jeden kvalitný produkt, ktorý nám vydrží oveľa dlhší čas.

Vo vyspelejších krajinách toto robia vo väčšom meradle, aj my sa postupne dostávame na túto vlnu, ale problém je v tom, že u nás stále zohráva dôležitú rolu cena a teraz sa to ukázalo v rokoch 2022 a 2023, kedy sme mali rekordne vysokú infláciu na Slovensku. Registrovali sme, že ľudia išli v obchodoch po zľavách, akciách, nízkych cenách, čiže uprednostňovali často aj menej kvalitné výrobky pred kvalitnejšími, lebo rozhodovala cena. V prieskumoch síce máme tendenciu deklarovať, že je veľmi dôležitá pre nás krajina pôvodu, značka, kvalita, ale keď príde na lámanie chleba, tak je rozhodujúca cena.

Sme dobrí v emocionálnom a spontánnom nakupovaní, keď vidíme, že niečo je veľmi lacné, kúpime si to a ani to nepotrebujeme?

Môže byť a podľa mňa nám zostalo niečo aj z predošlých čias, že sa predzásobujeme. Mnohí Slováci si vytvárajú zásoby na, nechcem povedať, že horšie, ale nejaké časy.

Ukazuje sa to v konkrétnych obdobiach, napríklad pred Vianocami alebo pred voľným dňom, sviatkom, že sa vtedy ľudia najviac predzásobujú?

Keď má byť štátny sviatok a obchody sú zatvorené, možno je to pocitové, ale myslím, že určite aj obchodníci zaznamenali a vyčíslili, že deň pred dňom štátneho sviatku sa ľudia predzásobujú, často až tak, akoby sviatky alebo sviatočné dni mali trvať týždeň a nie jeden deň. Počas roka sú vlny, kedy ľudia nakupujú viac, celkovo pred sviatkami, či už vianočné, alebo aj veľkonočné sviatky. Na Slovensku niektorí ľudia neváhajú, a dokonca sa kvôli tomu zadlžujú, čo je podľa mňa cez čiaru a nemalo by sa diať, že kvôli žiadnym sviatkom, či už minieme peniaze na jedlo, alebo na darčeky, sa zadlžovať.

Robili ste nejakú analýzu, prečo sú Slováci ochotní sa vôbec kvôli tomu zadlžovať a kupovať darčeky z úveru?

Analýzu nemáme, skôr sa to snažíme pochopiť, ale ja pre to až také pochopenie nemám, lebo platí pravidlo, že keď si berieme úver, doba splácania by mala trvať kratší čas ako úžitok tovaru, ktorý si kúpime. Ak si požičiame len kvôli nákupu potravín alebo chceme niekomu kúpiť darček, to by nemalo tak fungovať. Možno si Slováci chcú niečo dopriať, ukázať, že na to majú, ale je to skôr problém a práve takíto ľudia majú často problém, že sa dostanú do úverovej špirály, kedy iný úver začínajú kryť ďalšou pôžičkou, čo je najhoršia situácia. Možno danú vec už nevyužívajú, ale splácajú ju niekoľko rokov.

Ako to bolo pred 35 rokmi s predzásobovaním? V čom sa naše zmýšľanie posunulo? Vždy sa slovenský národ predzásoboval?

Bola som ešte dieťa, takže si to úplne nepamätám, ale myslím, že predzásobovanie bolo pre slabšiu dostupnosť tovarov. Keď už ľudia mali možnosť si zakúpiť nejaký tovar, využili príležitosť a kúpili si toho viac, aby mali. Dnes toto až tak nehrozí, lebo niektoré obchody máme otvorené 24 hodín. Ak nastane výpadok tovaru, je to len dočasná situácia a väčšinou sa to o chvíľu vráti do starých koľají.

Kedysi sa žilo skromnejšie, v roku 1989 sa zarábalo menej. Teraz určite Slováci zarábajú viac, o koľko percent a kedy sa to zlomilo?

Nebolo to úplne jasné od začiatku a ani ružové, dokonca 90. roky boli turbulentné na trhu práce. Prejavilo sa to aj v mzdách, vo vysokej nezamestnanosti. Čo sa týka platov, Slováci reálne začali zarábať viac ako v roku 1989 až v roku 2007-2008. Takmer 20 rokov trvalo, kým reálne na výplatnej páske mali, samozrejme v priemere, viac ako v roku 1989. Spôsobilo to niekoľko devalvácií koruny v 90. rokoch, potom nám rástla aj nezamestnanosť, prišli striktné reformy a vysoká miera inflácie. Keď sa rozprávame o reálnom vývoji platov, je to nominálny, klasický rast, ktorý poznáme a vieme si ho vypočítať, ale očistený práve o infláciu.

Potom nasledovali prevažne roky, kedy nám platy reálne rástli, ale občas aj reálne klesli. Napríklad blízka história, ktorú máme za sebou v roku 2022 a 2023, kedy platy reálne klesali a na rekordne vysokú infláciu nominálny, základný rast platov nestačil. Ak súčasnosť porovnáme s rokom 1989, tak za 35 rokov platy reálne vzrástli približne o 35 až 40 percent. Niekto môže povedať, že takto vysoko platy nevzrástli, ale keď si to rozložíme v čase na 35 rokov, vidíme, že taký výrazný reálny rast platov nedosiahli, a ročne by to vyšlo niečo cez 101 percent.

V roku 2009 prišla celosvetová kríza. Ustálilo sa niektoré obdobie? Ako to bolo s platmi?

Čo sa týka platov, vznikol paradox, pretože keď prišla hospodárska kríza, tak sa začalo aj výrazne prepúšťať. Rástla nezamestnanosť, ale z trhu práce odchádzali ľudia s nižšími platmi, ktorí boli hospodárskou krízou najviac ohrození. V štatistikách priemerná mzda v hospodárstve rástla. Na trhu práce zostali lepšie platené pozície, čo nezahŕňalo práve prepustených. Veľa sme hovorili o anomáliách, kedy ľudia, ktorí na trhu práce zostali a ich mzda sa nemenila, ale štatisticky vychádzala byť väčšia ako v predchádzajúcich rokoch. Toto reálny rast neovplyvnilo.

Po dlhších rokoch sme o reálnom poklese, o slušných 10 percent, rozprávali v rokoch 2022 a 2023. Za iných okolností, ak by inflácia v krajine bola oveľa nižšia, tak sa tešíme, že máme výrazný rast platov. Tým, že sme mali infláciu na dvojciferných úrovniach, jednoducho platy nestíhali to tempo.

Len na pohľad platy rástli, ale nebolo to tak?

Môže sa štatisticky stať, že keď nám odíde významná skupina z trhu práce, ktorá zarába menej, zostanú nám tí viac zarábajúci a priemerná mzda sa javí ako vyššia. To bol aj fenomén, ktorý sme videli počas hospodárskej krízy spred vyše desiatich rokov.

Mali ste aj prieskum, že koľko rokov priemerne zostanú Slováci v jednej práci? Kedysi skončili školu a zotrvali pomaly do dôchodku a teraz sú častejšie výmeny pracovných pozícií.

Tieto štatistiky nemám k dispozícii, na to sú iné pracovné portály, ktoré to vedia lepšie odsledovať, ale určite sa doba skracuje, aj trh práce je veľmi pestrý. Vidíme, že za posledných 35 rokov pribudli úplne nové pozície. Prichádza umelá inteligencia, vidíme, že niektoré pozície nezanikajú, ale sa preskupujú do iných.

Tým, že sa veľa pracuje s počítačmi, sa práca z toho obdobia presunula úplne niekde inde. Stále sme aj priemyselnou krajinou, máme silný priemysel, stavebníctvo, poľnohospodárstvo, takže zostali aj tieto profesie, v ktorých ľudia zotrvávajú dlhší čas ako v iných.

Výrazný rozdiel na trhu práce v porovnaní s (pred)revolučnými rokmi, že vtedy pojem nezamestnanosť formálne neexistoval. Každý občan bol niekde zamestnaný a šok nastal v 90. rokoch, kedy sa začalo prepúšťať a kedy sme mali dvojciferné úrovne nezamestnanosti. Myslím, že to bol asi jeden z najväčších úderov pre ľudí, ktorí boli zvyknutí napríklad aj 20, 30 rokov pracovať vo fabrike a odrazu o tú prácu prišli, museli hľadať iné možnosti, museli prežiť obdobie bez práce. Vtedy ľudia neriešili, koľko dostanú na výplatnej páske, ale skôr, aby niečo dostali a mali prácu.

Koľko dní musíme zarábať na základné potraviny?

Keď sa rozprávame o platoch, mali by sme sa vždy rozprávať aj o cenách alebo opačne. Úplne najzákladnejší ukazovateľ je prepočet, koľko sme museli kedysi na niečo odpracovať a koľko dnes. Má to však veľa anomálií, pretože sa bavíme o priemeroch a nikdy sa v tých číslach nenájde každý, tak, ako nikto nemá pocit, že zarába priemernú mzdu, ktorá je v hospodárstve za 1. polrok 2024 na úrovni 1 484 eur.

Veľmi ťažko sa porovnávajú československé koruny a plat, ktorý bol v roku 1989 na úrovni 3 142 Kčs, a teraz, keď máme eurá, predtým sme mali ešte slovenské koruny. Vychádza to, že na väčšinu potravín nám dnes stačí odpracovať kratší čas ako kedysi, ale neplatí to úplne všade. Napríklad mäsové výrobky – kurča, saláma, alebo čokoláda, vajcia, na ktoré pracujeme v skutočnosti kratší čas ako kedysi, často aj trojnásobne kratší čas. Pri mliečnych výrobkov to nie je jednoznačné, pretože na niektoré potrebujeme kratší čas odpracovať na iné dlhší, a niekedy vychádza rovnaký čas.

Ale na chlieb, ktorý je symbolom potravín alebo základnou potravinou, nám treba v súčasnosti odpracovať dvojnásobne dlhší čas ako kedysi.

Čím to je?

Cenotvorba potravín je ovplyvnená rôznymi faktormi, ktorých nie je málo. Keď sme sa bavili, že máme na Slovensku drahšie potraviny ako v iných krajinách, vždy sa dôvody hľadajú ťažšie, pretože je to spleť faktorov, ktoré do toho vstupujú. Od základného výrobného procesu, logistiku, distribúciu do obchodov a podobne. V prípade chleba je to závislé od vývoja cien pšenice, ale aj od energií. Posledné roky vychádzal vždy chlieb, že naň musíme odpracovať o niečo dlhší čas, ako pred 35 rokmi, no je to skôr výnimka a na drvivú väčšinu potravín pracujeme oveľa kratší čas.

Keď prejdeme k spotrebnému tovaru, na oblečenie pracujeme kratší čas ako kedysi, avšak v prípade druhov oblečenia je široké spektrum cien. Inak sa prepočítava, keďže si vieme kúpiť tričko za 3 eurá, aj za 30 eur. Priemerná cena v porovnaní vychádza, že teraz pracujeme kratší čas. Ďalej televízor, ten nevieme porovnávať, keďže v roku 1989 boli úplne iné typy televízorov. Avšak na moderný televízor dnes stačí odpracovať 10-násobne kratší čas, v prípade chladničky 6-násobne kratší čas a pri automobile to vychádza na dvojnásobne kratší čas.

Situácia sa zmenila v oblasti bývania. Ceny bytov a celkovo bytová politika prešla veľkými zmenami. Voľakedy sa byty prideľovali, ľudia boli v poradovníkoch, museli čakať, ale dostali ich aj zdarma. Za niektoré byty museli platiť 20- až 40-tisíc korún československých, čo bola v tom čase cena bytu. V súčasnosti majú ceny nehnuteľností tendenciu skôr rásť. Niekde zaplatíme niekoľko desiatok tisíc za jeden byt, niekde aj niekoľko stoviek tisíc eur. Keď si pozrieme jeden štvorcový meter nehnuteľnosti, v minulosti sme naň odpracovali päť pracovných dní v priemer a v súčasnosti 36 dní, čiže nárast je sedemnásobný. Dnes, keď si mladí ľudia chcú kúpiť nový byt, musia siahnuť po hypotéke, ktorá je pre mnohých jediným nástrojom.

V čom sa odlišujeme od iných krajín, tak tam viac funguje aj nájomné bývanie. U nás stále máme v sebe zakorenené, že chceme nehnuteľnosť vlastniť, aj keď s úverom, hypotékou, ale chceme ju vlastniť.

Je to opäť o tom, že sa viac zadlžujeme, že si chceme dovoliť niečo, na čo nemáme, či už pri byte, alebo kúpe darčekov, čo sme spomínali? Je to rovnaký spôsob myslenia Slovákov?

Myslím, že nie. Ľudia chcú nehnuteľnosť skôr vlastniť a mať zatiaľ vlastné bývanie, ale možno to spôsobuje slabšia ponuka nájomného bývania oproti iným krajinám. Keď chcú bývať, ani nemajú veľké možnosti, len ísť bývať do svojho vlastného. Pri hypotékach nie je taký problém ako pri spotrebných úveroch, predsa len hypotéka je vypočítaná na určitý čas a predpokladá sa, že ľudia budú v nehnuteľnosti bývať dlhší čas.

Riadenia rizík bánk k tomu veľmi zodpovedne pristupujú a každý, kto si vezme úver alebo hypotéku, má záujem, aby bol schopný ju splácať. Zlyhania pri spotrebných úveroch nemajú vysoký podiel a ľudia k hypotékam pristupujú prevažne zodpovedne.

Slováci platia hotovostne, bezhotovostne. Čo sa zmenilo od roku 1989?

Pred rokom 1989, ale aj obdobie po tomto roku, jednoznačne prevládala hotovosť. Ľudia dostávali výplatu v hotovosti, keď platili účty, platili v hotovosti. Boli tam predzvesti bezhotovostného platobného styku, ale zďaleka nie na takej úrovni ako v súčasnosti. V prípade produktov boli vkladné knižky ako univerzálny nástroj, vďaka ktorému si ľudia sporili, šetrili peniaze a do budúcnosti vytvárali finančnú rezervu. V súčasnosti, z produktov, ktoré sme spomenuli, môžu pretrvávať, ale máme oveľa väčšie spektrum možností.

Počas obdobia 35 rokov sme postupne prešli už do bezhotovostného platobného styku. Samozrejme, že máme aj hotovosť, ale bežný účet má takmer každý Slovák, dokonca aj deti, vďaka svojim rodičom. Máme platobné karty, elektronické bankovníctvo, internet banking, a keď potrebujeme hotovosť, zase len s kartou ideme do bankomatu, vyberieme si peniaze, ale prevažne sa to všetko odohráva v bezhotovostnom platobnom styku.

Stále sa nájdu ľudia, ktorí majú doma pod vankúšom tisíce, desaťtisíce.

Ale nie je to veľmi dobré riešenie, práve tieto „vankúšové“ peniaze sú problematické, lebo nám ešte viac strácajú, ako keď ich máme na bežnom účte alebo vkladovom produkte, lebo s infláciou si peniaze vo vankúši neporadia. Nie je to ani bezpečná forma, ale ani z pohľadu financovania alebo investovania. V prípade sporiacich, vkladových produktov máme široké spektrum aj investičných nástrojov. Na Slovensku je problém, že peniaze na investovanie by sme aj mali, ale stále ich neinvestujeme.

Ľudia nie, že majú obavy, ale skôr zvyky radšej mať peniaze uložené na bežných účtoch alebo vkladových produktoch, a nehrnú sa natoľko do investovania. Z roka na rok sa to zlepšuje, vidíme posun, ale keď sa porovnáme s inými európskymi krajinami, tak tam, kde rozloženie vklady-dôchodok-investovanie sú skôr rovnomerne rozdelené, napríklad 30-30-30 percent, u nás máme na vkladových produktoch 60 percent a zvyšok je ďalej rozdelený. V tomto sa Európanom pozeráme na chrbát a hovorí o tom aj číslo, že na vkladových produktoch v bankách máme veľké sumy peňazí.

Všetci by sme mali mať vytvorenú finančnú rezervu, ktorá sa odporúča vo výške troch až šiestich mesačných výdavkov, či už jednotlivca, alebo domácnosti, ale zvyšok by sme nemali zbytočne „sušiť“ na účtoch, ale investovať aj v malých sumách. Na Slovensku to nie je problém a aj investovanie nepozná hranice, že vieme tiež investovať v Českej republike, ale je jasné, že domáce prostredie nám môže byť najbližšie. Už aj na Slovensku máme širokú škálu investičných nástrojov. Problém je len ten, aby sa do investovania Slováci viac pustili. Za 35 rokov máme čo dobiehať.

Vidíme možno riziko investovať do niečoho, čo menej poznáme?

Sledujeme napríklad index investičnej gramotnosti, čo je nadstavbou finančnej gramotnosti, a tak ako odborníci, ktorí sa venujú finančnej gramotnosti, vidia úskalia na Slovensku a vidia slabšie úrovne, ktoré my vidíme aj pri investičnej gramotnosti. Ľuďom chýbajú vedomosti, sebavedomie pustiť sa do investovania, čo ešte vnímame skôr u žien ako u mužov.

Pritom ženy majú veľký potenciál byť skvelými investorkami, lebo majú všetky vlastnosti, ktoré ich na to predurčujú. Je to zodpovednosť, trpezlivosť, idú na istotu alebo opatrnosť, ktorú ženy v sebe majú, ale do takej miery sa boja rizika, že až neinvestujú. Tým, že investovanie je beh na dlhé trate, tak máme na to, aby sme zotrvali a boli úspešné, ale obavy sú niekedy natoľko silné, že do toho nejdeme. U mužov je to lepšie v zmysle, že sa do rizika vo väčšej miere púšťajú, preto investujú do iných investičných nástrojov.

Mohla by sa finančná gramotnosť vyučovať už aj na základných školách?

Nejakým spôsobom sa aj vyučuje, ale pri indexe investičnej gramotnosti to vychádza, že ľudia nad 54 rokov majú oveľa lepšiu investičnú gramotnosť ako mladí vo veku 18 až 24 rokov. Dokonca, najhoršia veková kategória je práve u mladých a ešte sa aj zhoršuje, čo vyskakuje ako veľký problém na Slovensku. Naopak, mladí Česi s tým nemajú taký problém. My áno a vždy otvoríme otázku, kde začať – stredná, vysoká škola, tam by to malo byť samozrejmosťou, ale začať asi od útlejšieho veku deti na základných školách, ideálne už v domácnostiach. Tam však potrebujú deti mať podporu a vedomosti rodičov, ktoré by im výchovou odovzdali. A

Nie je to životnou úrovňou a obavami, že mnohí mladí idú od výplaty k výplate, tak si ani nevedia predstaviť, že by vôbec niečo investovali?

Určite je to aj životnou úrovňou, ktorú na Slovensku máme, ale vedomosti často nesúvisia len s ňou. Áno, môžu ísť od výplaty k výplate, že niektorí majú problém si vytvoriť finančnú rezervu, ktorá je vždy akoby prvá, a až potom vôbec rozmýšľať nad investovaním. Stále platí, čím v skoršom veku začneme, tým lepšie. Snažiť sa v mladom veku vytvoriť finančnú rezervu, a potom začať hneď odkladať. Aj niekoľko rokov dokáže v budúcnosti, tým, že sa peniaze zhodnocujú z roka na rok, vytvoriť veľký finančný rozdiel.

Začať možno malou sumou a skôr?

Áno, odporúča sa začať investovať po finančnej rezerve, ktorú si vytvoríme, aj v desiatkach eur mesačne. Niekedy ide o to, nastaviť si rodinný rozpočet čo najlepšie, pozrieť sa na naše výdavky, pretože väčšinou vieme, aké sú naše príjmy, ale už nemáme prehľad, na čo sme kde minuli. Finálnu sumu, ktorá nám každý mesiac odíde vo výdavkoch, si vieme pozrieť, ale neanalyzujeme, či sme nákupom neplytvali, nevytvárali si zbytočne zásobu. Ideálne je urobiť si inventúru rodinného rozpočtu a zistiť, kde môžeme mesačne aj niekoľko desiatok eur ušetriť, a potom ich časom investovať.

Do čoho najčastejšie investujú Slováci?

Naďalej máme na Slovensku, ja to nazývam klasické, dlhoročné investičné nástroje. To sú zväčša dlhopisy a akcie firiem , zlato. V posledných rokoch rastú aj podielové fondy, čo sa týka objemu ich aktív, ale aj tam dochádza k určitým zmenám. Kedysi boli najobľúbenejšie zmiešané fondy, ale teraz idú ľudia viac do akciových a podielových fondov, v ktorých je podiel súm väčší.

Realitné fondy vidíme aj v praxi, že ľudia začínajú viac uvažovať nad tým, či si kúpia investičný byt, ktorý budú vlastniť, alebo pôjdu do realitného fondu, kde im veľa starostí odpadá, pretože tím profesionálov sa o realitné fondy stará, aj o nehnuteľnosti. Slováci majú radi reality, pre nich je to niečo hmatateľné a keď si kúpia podiel v administratívnej budove alebo v nákupnom centre, chodia okolo týchto budov, často v nich pracujú alebo nakupujú a „žijú“ životom tej budovy.

V poslednej dobe sa už rozprávame o skratkách ako ETF fondy, ktoré v minulosti neboli ani náhodou, kryptomeny a iné. Potreba poradiť sa s odborníkom nikdy nebola väčšia ako teraz, čo je spôsobené možnosťami, kde investovať. Je dobré sa obrátiť na profesionálov, ktorí nám pomôžu upratať naše financie a vyskladať portfóliá, aby boli viac v súlade s naším pocitom rizika alebo, aby boli ušité na mieru každému z nás. Univerzálne portfólio v podstate neexistuje, každý človek je iný, tak aj na vlas rovnaké investičné portfóliá nenájdeme.

Sú ľudia na Slovensku otvorení finančným poradcom?

Ak aj nie sú úplne otvorení, mohli by byť. Nenazývala by som ich len finančnými poradcami, v rôznych spoločnostiach môže ísť o wealth managerov, ktorí sa dokážu o nich komplexne postarať. Neznamená to, že im budú ponúkať vyslovene produkty ich spoločnosti, ale naopak, pomôžu im vyskladať také portfólio investícií, aby bolo správne diverzifikované, v súlade s ich rizikovým profilom, a aby im dokázalo priniesť výnosy.

Akú zásadnú zmenu priniesli smartfóny od roku 1989, či už pri nakupovaní, alebo pri investovaní?

Myslím, že práve technológie a celkovo progres, ktorý sme zaznamenali za posledné roky, veľmi uľahčuje procesy, či už nakupovania, investovania, spravovania financií. Dnes mnohí ľudia práve tieto zariadenia využívajú pomaly ako kanceláriu a na riadenie mnohých svojich činností, ktoré súvisia s peniazmi.

Ďakujeme, že nás čítate.

Ak máte zaujímavé nápady na témy, o ktorých by sme mohli písať alebo ste našli v článku chyby, neváhajte nás kontaktovať na [javascript protected email address]

Ficova IV. vláda
Zo zahraničia
Z domova
Kultúra a showbiznis
Ekonomika a biznis
Šport
TV Spark
Najčítanejšie