V Nemecku sa napríklad zdržala výstavba jedného takéhoto dobíjacieho uzla o desať mesiacov, pretože sa pri projekte čakalo na posúdenie hlukovej situácie. A „o celé mesiace“ sú tu rutinne zdržiavané dobíjačky kvôli pravidlám o ochrane voľne rastúcich stromov. Väčšina z týchto „zásekov“ je dôsledkom realizácie iných legislatívnych opatrení, ktoré Európska komisia presadila.
Nemecko pritom nie je zďaleka jedinou európskou krajinou, kde sa – v dôsledku teraz prísnejšej a dôslednejšej legislatívy – zriaďovanie nových dobíjacích staníc skomplikovalo.
Organizácia ChargeUp Europe, ktorá prevádzkovateľa dobíjacích staníc zastrešuje, uvádza, že za posledné roky sa administratívny proces okolo zriadenia stanice na rýchle dobíjanie v Európe predĺžil z priemerných šiestich mesiacov na dva roky.
„Ak ich niekto chce postaviť, musí si prejsť nespočetnými predpismi a vyhláškami, od federálnej po obecnú úroveň,“ hovorí Lucie Mattera , generálna tajomníčka ChargeUp Europe. Situácia je podľa nej napraviteľná, existujúce bariéry je možné odstrániť. Ale na to je potrebná určitá vôľa. A práve tej sa v jednotlivých európskych štátoch nedostáva.
Zefektívnenie zavádzania rýchlonabíjačiek do užívateľskej praxe by si totiž v jednotlivých národných štátoch žiadalo rozsiahlu úpravu desiatok cestných, stavebných, energetických zákonov a vyhlášok o ochrane životného prostredia. Z ktorých nemálo bolo ratifikované práve na popud Európskej únie, prípadne Európskej komisie.
Toto masívne penzum legislatívnej práce zatiaľ len ťažko nachádza svoje opodstatnenie, pretože sa vlastne týka len asi 5,4 percenta osobných vozidiel, ktoré v Európe fungujú na alternatívny pohon.
Predstava, že by sa kvôli 15,4 miliónom automobilov mali meniť zákony, ktoré celkom dobre fungujú pre 270,6 milióna ďalších vozidiel, sa javí byť odtrhnutá od reality.
V roku 2030, keď sa podľa predpovedí má počet elektromobilov desaťnásobiť, to bude iné. Ostatne v tom čase by tých dobíjacích staníc malo byť deväťkrát viac ako dnes. Prijímať však teraz rozsiahle a radikálne opatrenia pre budúcnosť, ktorá ešte len nastane, sa stretáva s nechuťou, pasivitou až odporom.
Máte elektrinu? A mohol by som ju vidieť?
Bremeno byrokracie je len jednou z kapitol knihy problémov zavádzania rýchlonabíjacích staníc. Úplnou klasikou je totiž absencia potrebnej energie, dostatočného príkonu zo siete.
Je totiž veľký rozdiel medzi odpočívadlom s jednou osvetľujúcou lampou, alebo benzínkou, ktorá má k dispozícii rozbočovače a transformátor, ktorý premieňa vysokonapäťovú energiu. Pre potenciálneho investora výstavby dobíjačiek má kladná odpoveď hodnotu miliónov.
Ako má investor zistiť, či je v danej lokalite pri ceste, kde by napríklad zvažoval vybudovanie rýchlonabíjačky, kapacity dostatok? Jednoduché to nie je. Ani najzákladnejšie informácie totiž nie sú v žiadnom národnom centrálnom registri dostupné.
(Článok pokračuje na ďalšej strane)
