Na českej družici Planetum-1, ktorá teraz zhorela v atmosfére, zase letel maličký Hurvínek. Zvažovali sme vyslať do vesmíru niečo podobné. Keď si nás po návrate zo súťaže v Houstone pozval k sebe pán premiér Fiala, prosil nás, či by sme nemohli vybrať niečo inteligentnejšie. Tak sme namiesto bábkového herca stavili na principála divadla. Poletí teda gravírovaná podobizeň Alberta Čubu z ostravského divadla Mier. A tretí predmet mimo vedy bude digitálna fotografia záložného československého kozmonauta Oldřicha Pelčáka, ktorý sa do vesmíru na rozdiel od Vladimíra Remeka bohužiaľ nikdy nepozrel. Vlani zomrel, a tak ho do kozmu vyšleme in memoriam aspoň symbolicky.
Ako vás napadlo zúčastniť sa prestížnej súťaže Conrad Challenge v ústredí americkej vesmírnej agentúry NASA v Houstone?
Vedel som, že tam budú ako porotcovia astronauti NASA, čo bola obrovská motivácia na to, aby sme sa prihlásili. Pripadal som si tam, ako keď milovník sladkého navštívi veľké cukrárstvo. Mal som možnosť prednášať ľuďom pracujúcim v NASA desiatky rokov, stretol som sa s astronautmi, napríklad s Megan McArthurovou, ktorá sa vo vesmíre podieľala na oprave Hubbleovho teleskopu. Predstavili sme jej náš projekt a ona zhodnotila jeho silné a slabé stránky.
Z Houstonu sú už od čias programu Apollo riadené kľúčové misie a je možné si tam prezrieť raketu Saturn 5, ktorá dostala pred 55 rokmi ľudí na Mesiac. Je to obrovský kolos v porovnaní s raketou Falcon 9, na ktorej bude štartovať naša družica. Navyše sme si urobili výlet autom do sedem hodín jazdy vzdialenej základne Starbase spoločnosti SpaceX. Je určená na vývoj kozmickej lode Starship. Tá by mala umožniť návrat ľudí na Mesiac, prípadne otvoriť cestu k letu na Mars. Keď človek roky sledoval na počítači nočné štarty rakiet, je pre neho zážitok vidieť všetko na vlastné oči.
Kedy ste sa začali zaujímať o kozmonautiku a vesmír?
Ako malý chlapec som rád pozeral Star Wars. Serióznejšie som sa vesmíru začal venovať tak v 10 alebo 11 rokoch, keď som zistil, že existujú ľudia ako Elon Musk s firmou SpaceX. Hoci je dnes veľmi kontroverznou osobou, dokázal veci, ktoré sa nikomu inému nepodarili. Ameriku dostal do pozície, kedy nie je závislá od Ruska pri doprave vlastných astronautov do kozmu. Už vtedy som premýšľal, ako by som sa mohol na dobývaní vesmíru podieľať. A začal som stavať malé rakety poháňané dusičnanom draselným a hroznovým cukrom. Boli schopné dostať sa do výšky nejakých 200 metrov, potom sa zniesli zase dole na padáčiku.
Začal som sa tiež hlásiť do rôznych študentských súťaží a projektov spojených s vesmírom. Pre Európsku kozmickú agentúru som napríklad vykonával experiment, kde sa merala intenzita magnetického poľa Zeme. Alebo sme s tímom robili výpočty, ktoré sa týkali planét mimo slnečnej sústavy, as nimi sme uspeli v súťaži Hack an Exoplanet. Získali sme najvyššie ocenenie ESA a následne sme mali príležitosť stretnúť sa online s laureátom Nobelovej ceny za fyziku Didierom Quelozom, ktorý sa venuje výskumu exoplanét (vzdialené kozmické telesá obiehajúce okolo iných hviezd ako Slnko – pozn. red.).
Zúčastnili ste sa pred časom aj simulovanej študentskej misie na Mars. Ako prebiehala?
Odviezli nás so zaviazanými očami na neznáme miesto, kde ma s ďalšími štyrmi ľuďmi zavreli na sto hodín do priestoru o dvadsiatich metroch štvorcových. K dispozícii bolo iba obmedzené množstvo jedla. Nemali sme žiadne spojenie s okolitým svetom, len sme prostredníctvom chatu komunikovali s riadiacim strediskom, ktoré nám zadávalo úlohy. Vykonávali sme experimenty s rastlinami, fyzikálne meranie, matematické výpočty. Nepretržite musel byť minimálne jeden človek pri riadiacom počítači, kde sa každých pár minút objavila nejaká inštrukcia alebo chybové hlásenie o nutnej oprave. Tú bolo potrebné v rýchlosti vykonať. Po celú dobu sme boli sledovaní prostredníctvom kamier rozmiestnených v celom priestore.
Čo na takej misii bolo najnáročnejšie?
Že všetko bežalo aj cez noc. Museli sme si rozdeliť služby. Najmenej obľúbený bol blok uprostred noci. Večer išiel človek na chvíľu spať, potom vstal a pracoval a ráno mohol, ak to zvládol, opäť skúsiť spať. Cieľom bolo vystresovať nás a dostať pod tlak. Raz nám napríklad o štvrtej hodine ráno zazvonil alarm signalizujúci trhlinu v trupe. Našťastie sa nám to podarilo vyriešiť.
Popri výskume sa venujete aj popularizácii vedy. Môžete popísať ako?
Keď som sa o kozmonautiku začal zaujímať, moje okolie o nej veľmi nevedelo. Chcel som to zmeniť a stal sa z toho môj koníček. Pozýval som do školy expertov z odboru, robil s nimi rozhovory. Prišiel k nám napríklad budúci český astronaut Aleš Svoboda alebo Daniel Stach z vedeckej redakcie Českej televízie. V prednáškach a prezentáciách pokračujem, okrem toho začínam spolumoderovať podcast o technológiách.
Čo si o aktivitách mladého študenta myslia rodičia, čítajte na ďalšej strane
(Článok pokračuje na ďalšej strane)
