Aj keď stokrát sníval o úteku, nedokázal preniesť cez srdce, že by mal opustiť svoju rodinu. V roku 2022 začal byť život v krajine taký zúfalý, až mal pocit, že ich konečne presvedčí, aby sa k nemu pripojili.
Najprv sa zameral na svojho brata. Ten so svojou ženou prevádzkoval nelegálny obchod s morskými plodmi, ale vláda krátko predtým zakročila proti neoficiálnym predajcom. Hoci vlastnili loď, už nemohli loviť, a kvôli nedostatku peňazí sa nechal ľahko presvedčiť.
Nasledujúcich sedem mesiacov dvojica svoj útek starostlivo plánovala. Za pandémie bol rad osvedčených únikových ciest cez severnú hranicu krajiny s Čínou zablokovaných. Bratia však žili v malom rybárskom mestečku na juhozápade krajiny, blízko juhokórejských hraníc. To im umožnilo alternatívnu, ale riskantnú cestu von – po mori.
Najprv potrebovali povolenie na prístup k vode. Dopočuli sa o neďalekej vojenskej základni, kam boli civilisti posielaní loviť ryby, ktoré sa potom predávali na zaplatenie vojenského vybavenia. Brat pána Kima sa do tohto programu prihlásil a Kim sa medzitým začal priateliť s pobrežnou strážou a ochrankou, ktorá v oblasti hliadkovala, a tajne z nich získaval informácie o ich pohybe.
Potom prišiel najťažší z úloh: presvedčiť starú matku a manželku, aby sa k nemu pripojili. Obe boli proti odchodu. Nakoniec bratia matke pohrozili, že pokiaľ sa k nim nepripoja, cestu zrušia a bude zodpovedná za ich utrpenie až do konca ich života.
„Bola rozrušená a veľmi plakala, ale nakoniec súhlasila,“ povedal pán Kim. Jeho žena však bola neoblomná, kým sa manželia nedozvedeli, že čakajú dieťa. „Už nejde len o teba,“ hádal sa s ňou. „Budeš matka. Chceš, aby naše dieťa žilo v tejto pekelnej diere?“ Tento argument zabral.
Potom už zostávali len posledné prípravy. Bratia vykopali telo svojho otca, pretože sa báli, že po ich úteku úrady znesvätia jeho hrob. Odniesli telo do lesa, kde ho spálili a popol vzali v urne so sebou na cestu. Potom sa vydali k neďalekému mínovému poľu, ktoré vzniklo nedávno s cieľom zabrániť ľuďom v úteku z KĽDR. Pod zámienkou zberu bylín si mapovali bezpečnú cestu, kadiaľ prejsť k moru.
A nakoniec už len zostávalo počkať na správne počasie, ktoré im umožnilo uniknúť severokórejskej pobrežnej stráži – a po dvoch hodinách doplávať do Južnej Kórey.
