Na jar tohto roku sa pánovi Kimovi podaril zdanlivo nemožný útek zo Severnej Kórey. Utiekol po mori s celou svojou rodinou – tehotnou manželkou, matkou, rodinou svojho brata a s urnou popolu ich otca. Deti musel uspať práškami na spanie, matku na odchod presviedčať. Po príchode do Južnej Kórey opísal neľudské podmienky, v ktorých sa v KĽDR žije.
Kimovci boli prvými ľuďmi, ktorí v tomto roku utiekli z KĽDR a dostali sa do Južnej Kórey. Keď udrela pandémia covidu-19, severokórejská vláda krajinu prakticky odrezala od zvyšku sveta, uzavrela hranice a prerušila cezhraničný obchod. Zbehnutie, ktoré bolo pred covidom pomerne časté, v podstate ustalo.
Pán Kim pre spravodajský server BBC News opísal, ako sa mu podarilo urobiť taký pozoruhodný útek. Server nezverejnil jeho celé meno, aby neohrozil jeho rodinu v Soule a ďalších príbuzných, ktorí zostali v Severnej Kórei.
Mesiace spriadaný plán
Noc úteku bola búrlivá. Z juhu sa zdvihol prudký vietor a priniesol búrku. To všetko bolo súčasťou Kimovho plánu. Dúfal, že rozbúrené more prinúti lode pobrežnej stráže, ktoré by ich mohli sledovať, aby sa vrátili do prístavu. O tejto noci sníval celé roky, starostlivo ju plánoval celé mesiace, ale to jeho strach príliš nezmiernilo.
Deti jeho brata spali, vďaka práškom na spanie, ktoré im dal. On a jeho brat ich teraz museli v tme preniesť cez mínové pole k miestu, kde tajne kotvila ich loď. Plížili sa a dávali pozor, aby sa vyhli lúčom zo strážnych reflektorov.
Akonáhle dorazili k lodi, ukryli deti do starých vriec na obilie a zamaskovali ich tak, aby vyzerali ako vaky s náradím. Potom sa rodina vydala na cestu do Južnej Kórey: Muži boli vyzbrojení mečmi, ženy jedom. Každý z nich držal v ruke jednu vaječnú škrupinu, vyfúknutú a naplnenú mletým čili korením a čiernym pieskom, aby ju v prípade stretu mohli rozbiť o tvár pobrežnej stráže. Motor lode hučal, ale pán Kim počul len búšenie svojho srdca. Stačila jediná chyba a všetci mohli byť popravení.
„Život po covide bol utrpenie“
Pri stretnutí s reportérom BBC v Soule pán Kim spomínal, aký bol život v KĽDR po vypuknutí pandémie covidu-19. „Bolo to veľké utrpenie,“ povedal. V prvých dňoch boli ľudia „nesmierne vystrašení“. Štátna televízia vysielala zábery z celého sveta, na ktorých boli ľudia umierajúci na covid, a varovala, že ak obyvatelia nebudú dodržiavať pravidlá, celá krajina môže vyhynúť.
Niektorí ľudia boli za porušenie covidových pravidiel dokonca poslaní do pracovných táborov, povedal Kim. Keď sa objavilo podozrenie na nejaký prípad nákazy, stráž dala do karantény celú dedinu a okolitú oblasť uzavrela. Tí, čo zostali vo vnútri, mali len veľmi málo alebo vôbec nič na jedenie.
„Potom, čo nechali ľudí nejaký čas hladovať, vláda priviezla nákladiaky so zásobami jedla. Tvrdili, že jedlo predávajú lacno, takže ich ľudia chválili – ako keď vyhladujete svoje dieťa a potom mu dáte trošku najesť, aby vám poďakovalo,“ uviedol pán Kim.
Ľudia sa podľa neho začali pýtať, či to nie je súčasť štátnej stratégie, ako na pandémii zarobiť. Čím viac ľudí covid prežilo, tým viac medzi nimi silnelo presvedčenie, že štát riziká spojené s touto chorobou zveličuje, dodal. „Teraz veľa ľudí verí, že to bola len zámienka, ako nás utláčať,“ povedal.
(Článok pokračuje na ďalšej strane)
