A vynašiel aj padák. „Ak má človek nad sebou stanovú strechu z hustého plátna s rozmerom 4 x 4 metre, bude môcť bez úhony spadnúť z akejkoľvek výšky,“ napísal si. Sám ho však nikdy nevyrobil ani nevyskúšal.
Jeho zápisky obsahujú aj niekoľko vynálezov vojenského charakteru ako guľomet či klastrovú bombu (bomba, ktorá sa počas letu rozletí na súbor striel). Hoci sa mu vojna a akékoľvek zabíjanie priečilo (sám bol vegetarián a traduje sa o ňom, že kupoval na trhu vtáky, ktoré potom púšťal na slobodu), skonštruoval prevratný typ dela a položil základy pre vývoj vrtuľníka, samohybného vozíka, veslového člnu, katapultu či šialeností v štýle ponorky poháňanej veslami, robotických rytierov a „kosačky“ na ľudí.
Leonardom navrhnutý tank vyzeral mimochodom ako obrovská kovová šiška na kolesách. Mal sa rútiť skrz nepriateľov, rozrážať ich a zároveň kryť vlastných vojakov bežiacich za ním. Počas útoku mali strelci vo veži pri postupe vpred páliť. Tank chránený kovovými plátmi malo poháňať osem mužov točiacich kľukou, ktorej pohyb by sa prenášal na kolesá… Trvalo viac ako štyri storočia, kým ľudia postavili bojové vozidlá podobného typu. Prvé tanky vyrazili do akcie roku 1916 počas 1. svetovej vojny. Hoci vyzerali inak, bojovali rovnako, ako to kedysi navrhol Leonardo: valili sa bojovým poľom a ničili všetko, čo im stálo v ceste, a za nimi klusali vojaci, ktorých chránili pred nepriateľskou paľbou.
Poznámky utriedil jeho žiak
Mnoho skíc venoval aj plánom architektonických stavieb, hoci pravdepodobne žiadnu z nich nikdy nerealizoval. Viac ako architektúra ho však fascinovalo ľudské telo. Svoje znalosti o jeho stavbe získaval z početných pitiev vo Florencii a neskôr v nemocniciach v Miláne a Ríme. Táto činnosť však bola na samej hranici povoleného. Pre chystanú učebnicu anatómoie zhotovil viac ako 200 kresieb, tie boli napokon vydané až 161 rokov po jeho smrti v roku 1680. Leonardo tiež študoval a kreslil anatómiu zvierat. Pitval kravy, vtáky, opice, medvede a žaby a porovnával ich telá s ľudskými.
Zobraziť tento príspevok na Instagrame
Zaujímal sa naozaj o všetko. Medzi jeho skicami a filozofickými myšlienkami svieti aj recept na zafarbenie vlasov: „Aby si dal vlasom zlatohnedú farbu, vezmi orechy, povar ich v lúhu a namoč doň hrebeň. Potom vlasy učeš a nechaj uschnúť na slnku,“ zapísal si.
Leonardo vedel písať aj maľovať oboma rukami. Svoj dospelý život strávil prevažne v Ríme a Miláne a posledné roky prežil vo Francúzsku, kde aj 2. mája 1519 zomrel. Mal 67 rokov.
Po jeho hrobe sa časom zľahla zem. Zanechal po sebe nesúvislé množstvo poznámok, ktoré čiastočne utriedil až na konci 16. storočia jeho žiak Francesco Melzi a zaslúžil sa o to, že odkaz renesančného génia zostal zachovaný pre ďalšie generácie. Melzi vytvoril dva veľké kódexy – kódex Anatómie (dnes súčasť kráľovskej zbierky vo Windsore) a väčší Atlanticus, ktorý sa nachádza v ambrosiánskej knižnici v Miláne.
