Veľkým posilnením boli príchody Šimona Nemca s Martinom Fehervárym. Obaja obrancovia z NHL hrali výborne, Nemec k tomu pridal aj produktivitu. Naopak, ďalší obrancovia neboli príliš presvedčiví – Peter Čerešňák nebol vo forme, tento inak ofenzívny obranca nemal ani kanadský bod. Michal Ivan bol ako vata v 2. obrannej formácii pri Nemcovi, odrobil kopec čiernej a poctivej roboty. Gajdoš s Golianom majú všetko ešte pred sebou, Grman s Kochom striedali lepšie momenty s horšími.
V útoku exceloval Libor Hudáček, ktorý odohral svoj najlepší turnaj v kariére. Jeho 5 gólov a 5 asistencií hovorí jasnou rečou. Takisto brilantný bol Juraj Slafkovský – a síce neskóroval, jeho 8 asistencií mužstvu náramne pomohli. Nechápeme tej kritike na jeho adresu.
Skokanom turnaja v našom podaní bol Matrtin Pospíšil, ktorý hral energicky, fyzicky, odoberal puky a bojoval za troch. Celkovo zaznamenal 7 kanadských bodov, len škoda, že sa v závere turnaja zranil. Hovoria o tom všetci, na Kanadu mohol platiť. Nám sa páčili aj Kelemen s Regendom, aj keď 2. menovaný mal aj horšie chvíľky a príliš často bol na trestnej lavici. Ale to súvisí s jeho nasadením.
Kto sklamal? Vyslovene zrejme nikto. Nešlo to 1. útoku, hlavne Cehlárikovi. Sme za to, že trénerský tím tu mohol byť pružnejší a mal ho rozdeliť. Rozložiť sily inak. Tomáš Tatar dal síce iba gól, ale pracoval pre tím a bol správnym kapitánom. Dobre sa predviedol aj Lukáš CIngel. 4. útok si odviedol svoju robotu, pričom potešili 4 kanadské body Matúša Sukeľa. Andrej Kudrna, Michal Faško – Rudáš a Marko Daňo mali na ľade svoje špecifické úlohy. Dobre do zostavy naskočil Viliam Čacho.
Napíšeme to však otvorene. Sme sklamaní, že sa nám na majstrovstvách sveta nepodaril výraznejší, priezračnejší úspech. Aj keď je nad slnko jasné, že na tomto šampionáte mali viaceré reprezentácie skutočne silné výbery.
Ale čo tak nechať sa inšpirovať bratmi Čechmi? Ako bolo spomenuté, českí hráči sa zmobilizovali a prišli reprezentovať bez výraznejších výhovoriek. Vytvorili super partiu, našli super brankára, no hlavne sa všetci podriadili mužstvu.
Malo to tvár, malo to myšlienku, bola to pasia a pastva pre oči to sledovať. Je to memento aj pre nás. Treba veľa robiť. A či budeme ďalej s Craigom Ramsaym, alebo bez neho na lavičke národného tímu, radi by sme aj my zažili podobné výkriky radosti a spokojnosti. Dá sa to. Tak možno o rok.
