„Naše mesto je tým najhorším na svete pre prevádzku samoriaditeľných vozidiel. Doprava tu je veľmi komplikovaná,“ opisuje a dáva tak príklad, že nie všade dáva nasadenie najmodernejšej techniky zmysel.
V jeho univerzitnej kancelárii je na prvý pohľad zrejmé, že sa v skromnom mníchovi stretávajú dva svety. Prostota františkánskeho rádu a vášeň pre technológie.
Na stene visia jeho zarámované fotografie, ktoré vyhotovil v uliciach Ríma. Ľudia, ktorí si vychutnávajú popoludňajšiu cigaretu. Pár zhypnotizovaný obrazovkou mobilného telefónu, ktorý sa nevenuje svojmu dieťaťu. A snímka, na ktorej si Benanti trasie rukou s pápežom Františkom.
Ako sám spomína, jeho spirituálne volanie prišlo dlhé roky po tom, čo sa zamiloval do technológií. Rímsky rodák mal k vede blízko od detstva. Jeho otec sa živil ako strojný inžinier, matka vyučovala na strednej škole prírodovedné predmety.
Hltal príbehy zo sveta Pána prsteňov, bol hrdým skautom. V dvanástich rokoch sa pri jednej z charitatívnych akciách stretol s budúcim kardinálom Vincenzom Pagliom, ktorý sa o mnoho rokov neskôr stal jeho mentorom a kolegom vo Vatikáne. Aj Paglia sa zaujíma o technológie a ich vplyv na svet.
Od vedy k viere
Zlom prišiel v čase, keď Benanti dostal od svojho strýka prvý počítač. Pochopiteľne mu mal slúžiť na štúdium, šikovný mladík však chcel na drahom stroji hrať aj videohry.
Pokusy o prestavení počítača však nikam neviedli. „Nikdy to nezafungovalo,“ smeje sa Benanti pri spomienkach na prvé stretnutie so svetom počítačov. Na strednej škole mu technológie nestačili a začal sa zaujímať aj o filozofiu. Na rímskej univerzite Sapienza získal inžiniersky titul, cítil však, že mu to nestačí.
(Článok pokračuje na ďalšej strane)
