V roku 1969 vyšla Petrovi Repkovi debutová samostatná básnická zbierka Sliepka v katedrále, v ktorej sa prezentoval aj ako básnik nadväzujúci na amerických beatníkov. V básňach dokázal esteticky príťažlivo prepojiť vysoké a nízke, vznešené a profánne, každodenné a slávnostné či modlitbu s pouličným jazykom.
O rok neskôr mala byť publikovaná aj jeho kniha reportáži Vstaň a choď, ktorá však nebola distribuovaná, pretože jej autor odišiel do NSR, pričom v Nemecku žije a pracuje doteraz.
Knižne sa na slovenskú literárnu scénu vrátil až po roku 1989, po páde totalitného režimu v Československu. V roku 1992 mu vyšla zbierka Že-lez-ni-ce, za ktorú dostal Prémiu Asociácie organizácií spisovateľov Slovenska.
O štyri roky neskôr mu vyšla básnická kniha Priateľka púšť a v roku 2002 zbierka Karneval v kláštore. Svojho publikovania sa napokon dočkala aj kniha reportáži Vstaň a choď, ktorá vyšla v roku 1998. Obsahuje Repkove reportáže z rokov 1967 – 1969 uverejnených v Mladej tvorbe.
Výber z jeho predprevratovej tvorby, doplnený o nové básne vyšiel v roku 2005 pod názvom Básne. Kniha Chvála zápisníku (2011) obsahuje žánrovo nezaradené zápisníkové poznámky, glosy, postrehy, pohľadnice, reportáže a rôzne iné texty. Ako prozaik sa predstavil zbierkou poviedok Spätné zrkadlo (2012).
Repkova zbierka Že-lez-ni-ce vyšla aj v nemčine v preklade jeho manželky Angely Repkovej (Ei-sen-bah-nen, 1993, 1994, 2000).
Humorne, aforisticky či ironicky ladené Repkove básne vyšli v roku 2014 pod názvom Slabičné. V roku 2019 vydal ďalšiu zbierku s názvom Spev, ktorú dopĺňajú fotografie Petra Župníka.
