Pred knižným debutom sa tri jeho básne – Moje divné samoty, Žltý dom v septembrovej krajine a Prostovlasý sa trápiť na slnkách – objavili v roku 1963 vo výbere mladej slovenskej poézie Dúfam, že nevyrušujem, Eva. Svoju typickú poetickú symboliku naplno rozvinul v debutovej zbierke Krátke detstvo kopijníkov (1969).
Rozčarovanie z vývoja v Československu po roku 1968 vyjadril v zbierke Tristan tára (1971). Po textovo provokatívnej, miestami ironickej zbierke, odkazujúcej na zakladateľa dadaizmu Tristana Tzaru nasledovalo desaťročné vynútené publikačné odmlčanie.
Vynútenú publikačnú prestávku vyplnil aj spoluprácou s hudobníkom a skladateľom Dežom Ursinym. „S Dežom sme sa stretli po vydaní jeho prvého skvelého anglického albumu Provisorium a dnes už existuje množstvo verzií ako k tejto spolupráci došlo. Dežo ma pri tom učil trochu spievať. Skúšali sme tvoriť spoločne piesne, šlo nám to takto až do konca. Tie skladby sa aj dnes dajú počúvať predovšetkým jeho zásluhou, vďaka jeho ´dežovského´ výrazu a umeniu,“ uviedol Štrpka, ktorý sa textársky podieľal na jedenástich Ursinyho albumoch ako napríklad Pevnina detstva, Nové mapy ticha, Modrý vrch, 4/4, Bez počasia, Zelená, Momentky, Do tla či Príbeh.
V roku 1981 vydal zbierku Teraz a iné ostrovy. O rok neskôr sa prezentoval básnickou knihou Pred premenou. V roku 1985 mu vyšla zbierka Správy z jablka a o tri roky neskôr aj kniha básní Všetko je v škrupinke. Po roku 1989 vydal najproduktívnejší osamelý bežec zbierky: Krásny nahý svet (1990), Rovinsko juhozápad (1995), Smrť matky (1995). V roku 1997 mu vyšli zbierky Medzihry: Bábky kratšie o hlavu a Majster Mu a ženské hlasy. Ako básnické skladby sú koncipované knihy Hlasy a iné básne (2004) a Tichá ruža (2006). Zbierka básní s názvom Kam plášť, tam vietor mu vyšla v roku 2018. Zatiaľ poslednou samostatnou knihou básní Ivana Štrpku je zbierka Hermovská chôdza (2022).
Ako prozaik sa predstavil románom s autobiografickými prvkami Rukojemník (1999). V knihe Kŕč roztvorenej dlane a iné eseje (1995) zasa sústredil články a úvahy publikované v Kultúrnom živote počas svojho porevolučného (1989) pôsobenia v redakcii a z relácie Slovenského rozhlasu Živé slová. Štrpkovu tvorbu ohodnotili Cenou Ivana Krasku za debut (1969), Cenou asociácie spisovateľských organizácií Slovenska (1995), Cenou Dominika Tatarku (1997), Cenou Tatra banky za umenie (2003), Cenou Jána Ondruša (2004) či Prémiou Literárneho fondu za pôvodnú slovenskú literárnu tvorbu za rok 2022 za zbierku básní Hermovská chôdza.
„Písanie je stále neoddeliteľnou súčasťou utvárania môjho života. Nemám rád definitívnu hotovosť a ukončenosť. Koniec ani neexistuje. Rád skúmam čo je celkom pred nami,“ dodal pre TASR Ivan Štrpka, ktorému v roku 2021 prezidentka SR Zuzana Čaputová udelila Pribinov kríž II. triedy.
