Vošla som do ordinácie a povedala som lekárovi, že nehovorím dobre po španielsky, či by mohol hovoriť pomalšie. A on sa na mňa usmial a začal hovoriť naozaj pomaličky s otázkou, či je to dobré tempo. Odchádzala som vysmiata od ucha k uchu s pocitom, že žijem asi v inom vesmíre.
Ľudia sa tu často oslovujú ako zlatko, nebo či láska (cariño, cielo, amor). Nemyslím tým len partnerov a rodinu. Často vás tak osloví predavačka či čašník. Keď mi prvýkrát šofér podal lístok so slovami – nech sa páči, kráľovná moja – myslela som si, že sa mi sníva. No nie, takíto sú Španieli.
Avšak na druhej strane nemám medzi nimi veľa priateľov. Nemám totiž veľa príležitostí nadviazať s nimi hlbšie vzťahy, keďže pracujem z domu ako učiteľka slovenčiny pre cudzincov alebo sprevádzam po Madride českých a slovenských turistov. Stretávam sa najmä s kolegami môjho manžela a našou rodinou.
Španieli sú ku každému milí, no majú svoj okruh kamarátov a známych a nemám pocit, že by vyslovene hľadali nových a vytvárali s cudzincami hlboké priateľstvá.
Je naozaj život v španielskej metropole oproti Bratislave o čosi (s)pokojnejší? Čím to je?
(Článok pokračuje na ďalšej strane)
