Dodnes je považovaná za najvýznamnejšiu a najslávnejšiu vedkyňu v dejinách. Ako prvá žena v histórii zložila prijímacie skúšky na fakultu fyziky a chémie parížskej Sorbonny, ako prvá žena v histórii dostala za svoju prácu roku 1903 Nobelovu cenu za fyziku. A o osem rokov k nej pribudla ďalšia, tentokrát za chémiu. Bola priekopníčkou v mnohých smeroch, vrátane aktívneho uplatnenia žien v odboroch, ktoré sa kedysi označovali ako rýdzo „mužské“.
Život po Pierrovi
Pierre získal miesto profesora s vlastným výskumným laboratóriom, ktorého vedúcim vedeckým pracovníkom sa, ako inak, stala práve Maria. V roku 1906 však 46-ročný Pierre zomrel, keď ho na ulici nešťastne zrazil konský povoz.
Pre Mariu to však paradoxne znamenalo značný posun v kariére. Po manželovi prebrala laboratórium a zároveň sa stala prvou profesorkou na Sorbonne. Vedeckí kolegovia však voči nej nebrali ohľady a jej „hviezda“ začala slabnúť. Bola slávnou vedkyňou, no kde-kto si na jej konto rád utrúsil hlúpu poznámku či rovno ohováranie.
Zvyčajne benevolentnému Francúzsku vadilo nielen to, že sa vo svojom odbore presadzuje rovnako razantne ako muži, ale aj to, že je ateistka, Poľka a nie Francúzka. Napriek značnej zášti a klebetám Maria pokračovala vo svojom výskume. Podarilo sa jej dosiahnuť svoj ďalší cieľ — vyrobiť čistú vzorku rádia. Popri práci vychovávala s pomocou svokra obe dcéry…
Zobraziť tento príspevok na Instagrame
Marii sa potom značne zhoršil zdravotný stav. Prekonala chorobu obličiek aj psychické problémy. 25. júna 1906 napokon obhájila dizertačnú prácu s názvom Výskumy rádioaktívnych látok. Poslucháreň bola taká plná, že museli doniesť ďalšie stoličky, aby si všetci fyzici mali kam sadnúť. Rádioaktivita sa stala veľmi módnou záležitosťou, veľa šarlatánov ponúkalo kozmetické rádioaktívne prípravky, sirupy, kloktadlá a iné zázračné lieky.
Francúzska Academie des Sciences však napriek prelomovým prejavom 23. januára 1911 nezvolila Mariu za svoju členku, hoci už bola súčasťou švédskej, holandskej, českej aj poľskej vedeckej spoločnosti.
V decembri toho istého roku bola poctená druhou Nobelovou cenou, tentoraz za chémiu za objav polónia a rádia, za izoláciu rádia a výskum jeho vlastností a zlúčenín. Do Štokholmu vtedy odcestovala so svojou sestrou a dcérou Irenou.
Život obetovala vede. Doslova
Od roku 1914 bola Maria riaditeľkou Ústavu rádia (Institut du Radium), konkrétne pavilónu Curie, kde vychovala zástup bádateľov v novej vednej disciplíne rádiochémia, ktorú sama založila. Počas 1. svetovej vojny sa dala plne do služieb svojej druhej vlasti, vybavila 20 röntgenových áut a 200 röntgenových staníc a vyškolila 150 röntgenológov. S pojazdným röntgenovým laboratóriom brázdila frontové línie a zachraňovala životy ranených. Napokon bola 7. februára 1922 zvolená za mimoriadneho člena francúzskej Academie des Sciences.
(Článok pokračuje na ďalšej strane)
