Som obmedzená jazykom, preto som sem odišla po vysokej škole. Už som tu mala niekoľko koncertov a rozbehla som tu kapelu a potom som zostala. Cítim sa tu prijatá, žijem tu vo viacerých rôznych bublinách a mám sa tu veľmi dobre, mám to tu fakt rada. Bývam pri parku Stromovka, čo je veľký životný bonus, pokiaľ chcete aj športovať a neprísť v dnešnej počítačovej dobe o chrbticu.
Mesto zatiaľ nie je tak turistifikované ako iné veľkomestá v Európe a pokiaľ sa vyhnete Václaváku a Karlovmu mostu, je tu stále možné žiť v „klídku.“ Praha je mekka kultúry a aj úroveň jednotlivých umeleckých sfér je vysoká a obohacujúca, som rada v prostredí, kde sa mám čo učiť.
V čom vidíte rozdiel medzi Slovenskom a Českom? Či už z osobnej, umeleckej či politickej perspektívy.
Rada by som podčiarkla našu slovenskú hudobnú komunitu, ktorá je celkom iná než tá česká. Nie je horšia ani lepšia, to netvrdím, ale iná. Mám pocit, že Česi momentálne neprežívajú až takú potrebu vzdoru, ktorú cítime my doma, a ani im neželám, aby vlna tvrdého politického populizmu prišla aj k nim, aj keď potenciál tu, bohužiaľ, má. Ale v hudbe to vidím, že na Slovensku sme menšia a veľmi prepojená komunita, ktorá drží spolu. Aj vo zvuku by som si dovolia tvrdiť, že sú tam ľudia, ktorí sú veľmi inovatívni v sound designe a hudobnej produkcii a originalite.
Česi majú z historického hľadiska aj významnú tradíciu vo vážnej hudbe a predsa len je to krajina s raz takým počtom obyvateľov, takže aj k tej vážnej hudbe tu majú diváci trochu početnejší vzťah. Z osobného hľadiska som sa od ľudí v Prahe veľa naučila, som obklopená veľmi inteligentnými, pracovitými a talentovanými ľuďmi, ku ktorým vzhliadam, aj keď týmito prívlastkami nerada niekoho nálepkujem.
Rovnako sa cítim dobre aj v bubline umelcov, ktorú mám na Slovensku. Snažím sa pred planétou nemilých ľudí chrániť, som veľmi citlivá a nepotrebujem okolo seba „malosť“. Ešte by som rada
podotkla, že Česi nie sú dnes tak kresťansky založení a aj to je celkom veľký rozdiel. Nechcem však tomu dávať negatívnu konotáciu, ale napríklad naši politici v očiach ľudí musia chodiť do kostola a mať usporiadanú rodinu (aj keď o tomto by sa dalo u niektorých konkrétnych polemizovať), zatiaľ čo pre Čechov viera nie je dôležitou témou na získanie hlasov voličov.
V hudbe sú iní v tom, že si častejšie robia zo všetkého srandu, čo podľa mňa súvisí aj s ich tradíciou komédie a literatúry, a my zase po vzore Dobšinského rozprávok a Timravy máme sklony k tragédii.
Ste bojovníčka za ženské práva a LGBTI+ ľudí, čo sú u nás polarizujúce témy. Prečo je o tom potrebné stále hovoriť? Dokáže sa Slovensko zmeniť?
Téma LGBTI+ je zneužívaná na politické boje, predtým si populisti vyberali Rómov, potom utečencov, potom covid a dnes, bohužiaľ, LGBTI+. Populisti si vždy nájdu marginalizovanú skupinu, do ktorej ich baví v určitom období kopať. Je to naozaj na zamyslenie, prečo na voličov funguje nájsť si obeť hnevu za svoje vlastné nešťastie, ale píše o tom nejeden antropológ, že už v dávnych časoch sme sa my ľudia potrebovali deliť na „my“ a „oni“. Je to aj z toho dôvodu, že ľudský mozog má len obmedzenú kapacitu na sociálne väzby a pamätá si len určitý počet tvárí. Delíme sa na ľudí, ktorí tento princíp delenia na „my a oni“ aplikujú, a na takých, ktorí to nerobia.
Mám kamarátov medzi ľuďmi, čo sú teplí, preto je pre mňa prirodzené, že ak máte niekoho radi, je to dobrý a láskavý, empatický človek, ktorý dokonca ešte často vyniká v tom, čo robí, tak sa ho chcete zastať, ak je neprávom obviňovaný z niečoho, čím nikomu život negatívne neovplyvňuje. Mohli by sme sa od seba toľko učiť, je to škoda zatvárať si oči predsudkami. Celkovo nemám rada
nespravodlivosť a rada proti nej niečo robím.
Za ženské práva bojujem aj preto, že na Slovensku je stále vyšší výskyt sexizmu, na dennej báze v našich životoch prebieha komentovanie a objektivizácia dievčat a žien, mansplaining, nerešpekt a
predsudky o tom, čo by v očiach predpotopných postkomunisticky zmýšľajúcich boomerov ženy mali, alebo nemali robiť, a ako by mali a nemali žiť. Považujem za dôležité využiť svoj hlas v médiách na osvetu v tejto oblasti.
Musím ale zdôrazniť, že mnohí muži na Slovensku sú fantastickí, vzorní, feministi a nekomentujú vzhľad ani nedelia ľudí podľa pohlavia. A ak to aj robia, nechcem tvrdiť, že to automaticky znamená, že sú zlými ľuďmi. Je tu určitá tradícia správania, ktorú sa môžeme preučiť, alebo odučiť. Aj my sa potrebujeme učiť niektoré pohľady na svet od novej generácie, ktorá vidí svet inak. Som presvedčená, že určité rodové role každý napĺňame, že rola muža a ženy je dôležitá aj z evolučného hľadiska aj z biologického hľadiska, ale ten diskurz toho, ako sa medzi sebou bavíme a ako sa k sebe správame, sa našťastie posunul niekam inam a mne sa tento pokrok veľmi páči, pretože koniec-koncov je prínosný pre všetkých zúčastnených.
Aj pre mužov môže byť oslobodzujúce, keď sa o nich neočakáva, že budú ako ťažný dobytok len zarábať a makať 24 hodín denne a nebudú sa na nich aplikovať očakávania, ktoré sú deštrukčné pre
ich psychiku. Potom by sme možno mali aj menší výskyt alkoholizmu.
Čo je vašou múzou či hnacím motorom v hudobnej kariére? Považujete aj niekoho alebo niečo ako inšpiráciu?
(Článok pokračuje na ďalšej strane)
