Katarzia je slovenská skladateľka, textárka a hudobná producentka, ktorá pôsobí v Prahe. V roku 2023 vydala svoj najnovší album „Šťastné dieťa“. Od detstva bola fascinovaná hudbou, našla svoje miesto v textoch a produkcii, kde dokáže naplno využiť svoj talent.
Otvorene hovorí o začiatkoch svojej kariéry, stretávaní sa s kritikou, o tom, ako ju slovenské a české prostredie formovali ako umelkyňu, ale aj o aktuálnych spoločenských témach, ktoré sa dotýkajú jej rodnej krajiny. Spomína tiež spoluprácu na významných projektoch, ktoré jej priniesli úspech a nové skúsenosti.
Čo bolo vašou motiváciou začať tvoriť práve hudbu?
Každý sa narodíme do nejakého prostredia a kontextu, ja som už ako malá poprosila rodičov, aby som mohla hrať na hudobný nástroj, vždy som k tomu inklinovala, ale nakoniec som sa nestala zrovna virtuózom ani na jednom nástroji, ale najviac ma bavilo písanie a nakoniec písanie textov.
Dnes moja práca stojí skôr na nápadoch a na tom, že som sa naučila písať hudbu v počítači a hrať sa s ňou ako producent. Najradšej sa hrám s obsahom textov a so slovami a ich rytmikou. Bola som odjakživa skôr na písanie, než na hovorenie.
Aké boli vaše kariérne začiatky? Stretli ste sa aj s kritikou?
Keďže som začínala na Slovensku, bolo veľa ľudí, ktorí ma podporovali, ale zažila som aj veľa hejtu. Podľa mňa pre každého je dobré brať kritiku aj pochvaly s rezervou, vedieť rozlíšiť, čo je pre neho samého prínosné a čím sa nepotrebuje zaoberať.
Každý potrebujeme na sebe pracovať a rásť. Cestujem a rada sa stretávam s ľuďmi z celého sveta. Myslím si, že s našou mentalitou niečo nie je v poriadku a to, ako sa ľudia vyjadrujú k ostatným na
internete, nie je v iných kultúrach bežné. Sme aj dosť negatívni, to pozorujem aj sama na sebe, často sa sťažujeme. Keď sa ma niekto z Ameriky spýta, čo robím, mám tendenciu sa zhadzovať a vidím na nich, že oni tomuto negatívnemu hovoreniu o sebe samom vôbec nerozumejú, nechápu, prečo by som nemala o sebe povedať, čo robím, a normálnym spôsobom predstaviť svoju prácu.
Všimla som si aj, že častejšie o sebe máme tendenciu hovoriť v menšom než sme. Oveľa menej používame superlatívy. Zato niektorí rapperi sa vôbec nehanbia o sebe vyhlasovať v salóniku hotela Sheraton, že sú najlepší v celom Československu.
Mojej generácii je ešte prirodzené skôr sa nechváliť, sme vychovaní v stigme prehnanej skromnosti, ale podľa mňa je dobré vedieť sa realisticky a asertívne odprezentovať. Mňa sa už dávno nič, čo niekto píše po internetoch, nedotýka, ale rada by som podporila ľudí, ktorých sa to ešte dotkne, aby tomu naozaj nedávali žiadnu váhu a naučili sa to brať len ako nejaký odpadkový kôš, ktorý môžu vyniesť, ale nemusia sa ním nechať zasypať.
Zároveň ja osobne by som si nedovolila hovoriť niekomu, čo by mal alebo nemal, pokiaľ ma vyslovene nepožiada o názor. Je u nás normálne hovoriť názor, aj keď je nežiadaný, a na tom určite ako
spoločnosť môžeme zapracovať. Ja dnes nepotrebujem od nikoho, aby mi potvrdil, či som hodná existencie, našla som si svoju sebahodnotu sama a dobre viem, na čom ešte mám pracovať.
Vyštudovali ste filmovú scenáristiku na VŠMU. Ako spomínate na vysokú školu a čo ste si z výšky odniesli aj do svojej kariéry?
Táto škola bola skvelá, učili sme sa hlavne rozmýšľať a analyzovať stavbu filmu, scenára, písať v obrazoch. Stretla som tam kopec skvelých ľudí a dodnes som s nimi v kontakte, sú to vzťahy
priateľské, ale aj pracovné, na celý život. Je to silná komunita, ktorá je kritická voči spoločenským témam a našla som tam podobne premýšľajúcich ľudí. Čo sa týka písania, na písanie v obrazoch som nemala dobré oko ani trpezlivosť, viem dobre rozpísať charaktery osobností a používať slovenčinu tak, a by znela prirodzene, ale mňa baví len to, čo mi ide ľahko a oveľa viac som sa našla v písaní pesničiek.
Obdivujem tých, čo si to vyslovene odsedia, písanie si treba „vypísať“ a na každom papieri vidieť skúsenosť a odmakané hodiny autora.
Sama pre seba si píšem poviedky o absurdných a smiešnych zážitkoch s ľuďmi v mojom osobnom živote, ktoré posielam kamarátkam pre zábavu. Počas školy som pracovala ako asistentka réžie na
seriáloch a z toho som si odniesla niektoré organizačné zručnosti, ktoré využívam dodnes na dennej báze chodu hudobného manažmentu.
Napísali ste texty aj hudbu pre SND, konkrétne pre predstavenie Antigona. Ako sa vám spolupracovalo na tomto projekte aj s Jonatánom Pastirčákom?
To bolo v roku 2018, odvtedy som napísala ešte hudbu a texty pesničiek pre predstavenie Koncert na želanie v réžii Kamily Polívkovej, za ktoré som dostala nomináciu na Divadelné dosky a táto hudba je aj na digitálnej distribúcii pod eponymným názvom, urobila som hudbu pre televízny seriál Pozadí událostí v réžii Jana Hřebejka v českej televízii, jedno predstavenie vo Vile Štvanice v réžii Mariána Amslera, hudbu k oceňovanému celovečernému dokumentu Moje nová tvář a hudbu k predstaveniu Rest in Euphoria pre nový cirkus Cirk La Putika v réžii Rostislava Nováka ml. v Prahe.
Toto predstavenie budeme znova hrať v aj túto zimu, 31-krát. Antigona bola moja prvá hudba pre divadlo a na túto spoluprácu ma pozval Ondrej Spišák, ktorému dodnes veľmi ďakujem, rovnako ako ostatným režisérom a producentom, že mi dali svoju dôveru príležitosť naučiť sa veľa nových zručností pri týchto prácach.
Práca na hudbe pre film, televíziu a divadlo je pre mňa oveľa stresujúcejšia, ako tvorba vlastných pesničiek a hranie koncertov, pretože je to tímová a časovo ohraničená práca. Boli aj noci, kedy som si nad počítačom vlasy kmásala, aby som to prežila.
Na budúci rok ma čaká opäť skladanie pre predstavenie v Slovenskom národnom divadle v réžii Kamily Polívkovej a poprosila som Jonatána, aby sa pridal, pretože tam bude treba pracovať aj s ešte viac inžinierskymi záležitosťami, ktoré sa od neho rada učím. Tak toto všetko som vymenovala, aby som sa teda asertívne odprezentovala, ale nemôžem nespomenúť, že mám okolo seba fantastických kamarátov producentov, s ktorými na týchto všetkých projektoch pracujeme a bez nich by som to nestihla.
Napríklad cirkus sme robili siedmi, ja som spravila motívy, nejaký sound design a pesničky a postavila tracky a delegovala, niečo som robila viac ja, niečo viac moji kolegovia Šimon Veselý, Aid Kid, Oliver Torr, Jonatán, Kryštof Záveský alebo Christian Cahill, producent z New Yorku žijúci v Prahe, ktorých som poprosila o pomoc. Baví ma viesť tím ľudí, ktorým verím, a som nadšená, keď skladáme spolu a posielame si navzájom projekty.
Od roku 2015 žijete v Prahe. Prečo práve Praha?
(Článok pokračuje na ďalšej strane)
