Odvážny moreplavec, slávny objaviteľ, muž, ktorý pomohol Európe vykročiť z temného stredoveku smerom k moderným zajtrajškom… Takto ospevujú Krištofa Kolumbusa, ktorý roku 1492 priplával k brehom Ameriky. Školské učebnice však nespomínajú, že tento velikán v skutočnosti Ameriku neobjavil, zato sem dovliekol choroby, koncept kolonizácie aj otroctva.
12. októbra 1492, v deň, ktorý považujeme za objavenie Ameriky, sa v skorých ranných hodinách vylodil na malom ostrove na Bahamách. Na pláži si za brieždenia kľakol a pomodlil sa.
Následne brázdil týždne dnešný Karibik, obťažoval miestnych, sem-tam niekoho uniesol, sem-tam ukradol zlato a pre seba čo najviac zásob. Vianoce 1942 strávil spolu s posádkou zachraňovaním lode, ktorá nešťastne narazila do koralového útesu blízko veľkého ostrova, dnes rozdeleného medzi Dominikánsku republiku a Haiti. Vtedy ho pomenoval Hispaniola — na počesť krajiny, ktorá mu cestu umožnila uskutočniť.
Zanechal tu 40 členov posádky a na lodi Niña sa triumfálne vrátil do Španielska. Povýšili ho na admirála, pápež Alexander VI. ho menoval ako objaviteľa Novi Orbis, Novej Zemegule.
Pre druhú výpravu mu kráľ poskytol 14 lodí s tým, že bude guvernérom všetkého ďalšieho územia, ktoré si podmaní. Oficiálne mala druhá plavba obrátiť domorodcov na kresťanstvo, no jej skutočnou úlohou bolo získať pre korunu čo najviac územia. A hlavne zlata.
Na zotročení domorodcov mal ekonomický záujem aj samotný Kolumbus, aj preto ich nechcel nechať pokrstiť. Do denníka si o domorodcoch ešte počas prvej plavby poznačil: „Sú dobre stavaní a majú pekné črty. Nepoznajú zbrane ani železo. Boli by z nich skvelí sluhovia. S päťdesiatkou mužov by sme si ich všetkých mohli podmaniť a prinútiť ich, aby robili, čo len chceme.“
(Článok pokračuje na ďalšej strane)
