Michal: Vnímam to trochu ako komplex menejcennosti. Stále máme pocit, že sa musíme voči ostatným vyhraňovať, že to nie je jedna spoločná krajina, ktorá je rozmanitá, ale že niekto musí dominovať. Preto sa opäť začalo absurdne hovoriť o novom zákone o štátnom jazyku, aby napríklad na území s maďarskou národnosťou nemohla sprievodkyňa vo vlaku osloviť spoluobčanov v maďarčine.
Alebo, že sú ľudia šikanovaní za to, že si napríklad skauti napíšu inzerát v lokálnych novinách, v obci, ktorá má 300 obyvateľov, iba po maďarsky. A za podobné kroky dostávajú 5-tisícové pokuty už teraz, a zákon sa má ešte sprísniť. Je to signál, že ten iný je akýmsi nepriateľom. Nemalo by to byť v krajine, kde chceme postaviť spoločnosť na tolerancii jeden k druhému a budovať komunitu, ktorá dokáže byť súdržná a nielen neustále polarizovať a ešte hrotiť už tak napäté vzťahy, ktoré u nás vládnu.
Eva: Zamyslime sa nad tým, kto je tu vlastne rýdzi Slovák? Toto vždy bolo územie, kde sa miešali národnosti. Ja mám napríklad maďarskú krv v sebe, lebo moja babička bola čistokrvná Maďarka, dedko Slovák išiel do Budapešti, čo bolo vtedy Rakúsko-Uhorsko. Stretol tam Maďarku, vôbec nevedel po maďarsky, ona po slovensky, zobrali sa, mali sedem deti, neviem ani, ako sa rozprávali.
Kto tu je vlastne Slovák? Veď každý máme v sebe, či už rusínsku, poľskú, alebo maďarskú krv. Je to až smiešne, že nikde vo svete sa nepozerá na to. Je to veľmi nebezpečné, veď vieme, čo sa stalo aj pred druhou svetovou vojnou, že sa vyrobil jeden nepriateľ zo židovských spoluobčanov a bolo to strašné, čo sa dialo. V 21. storočí sa ide robiť jazykový zákon, ktorým hľadajú nepriateľov. To je scestné.
Tento rok bol pre teba významný aj v tom, že z rúk prezidentky Zuzany Čaputovej si si prevzala vysoké štátne vyznamenanie, Pribinov kríž druhej triedy za mimoriadne zásluhy o kultúrnom rozvoji Slovenska. Čo to pre teba znamenalo?
Eva: Som typ, ktorý si na ceny nepotrpí, ale táto cena bola pre mňa špeciálne vzácna, lebo bola od našej pani prezidentky Zuzany Čaputovej, o ktorej si myslím, že bola výnimočná, jedinečná, nikým nenahraditeľná, pretože bola ľudská a stále na čele našej krajiny spôsobom, že mnohí z nás sme sa za ňu nemuseli hanbiť. Nesmierne si vážim, že sa mi dostalo tejto cti a mám to uložené na špeciálnej poličke.
Videla som aj film Prezidentka a polovicu som preplakala, lebo mi bolo veľmi ľúto a úplne nechápem, prečo nekandidovala ďalej. Opäť to bola taktika istej vládnucej strany ju úplne znemožniť a docieliť to, aby ďalej nekandidovala. Myslím, že sa im to podarilo. Verím, že sa im všetko to zlé, čo urobili, vráti. Bola to výnimočná žena a stále aj je. Kiež by sme mali viac takých ľudí vo vedení štátu, ako bola Zuzana Čaputová.
Michal, ty si spomínal v jednom zo vstupov sociálne siete. Tie sú fenomén. Kedysi sa v začiatkoch internetu a sociálnych sietí hovorilo, akí budeme vzdelaní, informovaní a dnes musíme vysvetľovať, že zem nie je plochá a očkovanie chráni naše zdravie.
Sociálne siete sa dnes stávajú nástrojom agresivity, nenávisti a vidíme, čo sa deje, keď politik len ukáže prstom a už idú dokonca až nábojnice. Čo s tým?
Michal: Dalo by sa všeličo robiť, ale chce to veľmi silnú politickú vôľu. Myslím, že mnohé krajiny aj EÚ uvažujú nad oveľa prísnejšou reguláciou. Videli sme to napríklad v USA, kde Elon Musk, jeden z najbohatších ľudí vôbec, bol napojený na prezidentskú kampaň víťazného kandidáta Donalda Trumpa. Dokonca bude pravdepodobne zohrávať nejakú úlohu v jeho administratíve.
Tvrdí sa, že bude akýmsi poradcom pre efektivitu. Svet technologických gigantov sa veľmi úzko prepája s politikou. Iba príklad, že Donald Trump a Elon Musk okrem iného spolupracujú na tom, že podnikateľ dostáva zo štátneho rozpočtu 17 miliárd dolárov podpory na svoje podnikanie a teraz bude dostávať možno ešte viac. Je to veľmi zvláštna, podľa mňa nebezpečná forma technologického superkapitalizmu, kde jednotlivec, bežný človek cíti prakticky bezmocnosť a je pod veľkým tlakom manipulácií a dezinformácií.
Sociálne siete majú moc ovplyvňovať to, ako ľudia volia a premýšľajú. Majú algoritmy, ktoré vedia reagovať na naše emócie, vedia nám predávať. Zoberú naše súkromné dáta, a potom s nimi narábajú. Je to mocný nepriateľ. Keby som mal nejaké rýchle riešenie, vždy ľuďom radím, aby sa snažili čo najviac byť offline. To znamená, aby sa vypli z internetu, netrávili tam priveľa času, aby vsadili na skutočné vzťahy a stretávanie, radšej možno v menšom okruhu ľudí, ale so skutočnými priateľmi ako s virtuálnymi.
Sám mám tri deti a viem, aké sú dnes displeje pre ne príťažlivé, ako je ťažké sa niekedy od nich odtrhnúť. Bude to veľká téma aj blízkej budúcnosti, ktorá nás čaká.
Ja som zažil analógové detstvo, ako sa hovorí, a som za to dosť vďačný. Moja generácia bola možno taká posledná, že už po nás prichádzajú mladí ľudia, pre ktorých je to prirodzený svet. Má to aj veľa výhod, technológie vedia veľa vecí posúvať dopredu, ale spája sa s tým aj veľké riziko. Aj tento rok bol opäť ďalším potvrdením, ako nám slabnú demokracie a ako nám pribúdajú autokracie, že práve internet a sociálne siete nesú dosť veľkú vinu.
Ako vnímaš dnešnú hereckú nastupujúcu generáciu?
Eva: Majú to oveľa ťažšie ako my. Keď som chodila do školy, bola jedna Vysoká škola múzického umenia a jedno alebo dve konzervatóriá. Dnes je tých škôl veľmi veľa, ktoré chrlia množstvo absolventov. Od revolúcie ale nevzniklo žiadne nové profesionálne divadlo. Stav divadiel je taký, že je množstvo alternatívnych divadiel, ale celkovo za divadelný plat sa nedá veľmi žiť. Keď si niekto myslí, že máme majland, tak je na omyle. Niekedy mojich mladých kolegov doslova ľutujem, že musia dochádzať z Bratislavy do Nitry, lebo by im z platu nevyšlo ani na podnájom.
My sme kedysi mali divadelnú ubytovňu a tým, že bolo menej možností, boli sme oveľa viac družnejší, oveľa viac sme sa priatelili, stretávali, dnes už na takéto veci ako keby nebol čas. V našom divadle im robím inventára, stále rozprávam, aké sme mali vzťahy medzi sebou, ako sme si videli vyrastať deti, ako sme spolu chodili na dovolenky. Bohužiaľ, dnes sa to vôbec nedeje. Mávali sme vianočné večierky, oslavy narodenín, všetko bolo veľmi súdržné a myslím, že v divadle je vidieť, keď je kolektív dobrý, a potom aj na predstavení, že sú ľudia spolu radi.
Dnes je veľa možností – televízia, rozhlas, filmy. Možno sa natáča oveľa viac ako vtedy, ale stále hovorím kolegom, že dávajte si pozor, aby ste nenasadli na vlak zarábania peňazí, lebo vás to pohltí. Sú typy, ktoré vstávajú ráno o štvrtej, idú točiť, potom idú do divadla na skúšku, potom zase idú točiť, potom na predstavenia, po predstavení zasa točiť a toto sa dá vydržať niekoľko rokov, ale ich telo ten tlak nevydrží.
Majú to ťažšie, ale sú veľmi šikovní, schopní, ja by som im veľmi dopriala, aby mohli zažiť to ľudské, čo som zažívala, existenciu v dobrom kolektíve, s dobrými nadriadenými, prácu s veľkými umeleckými osobnosťami, s režisérmi, s výtvarníkmi. Dnes je doba veľmi rýchla a je veľmi ťažko si vybrať, čomu sa budeš venovať. Vždy som chcela byť divadelná herečka a speváčka.
Samozrejme, práca pred kamerou je súčasť hereckej práce, ale vo mne to evokuje, že keď vidíte premiéru filmu, rýchlo to pominie. Ale v divadle a pri predstaveniach sa neustále stretávame. Zažívala som krásne časy, ktoré by som mladým dopriala, ale dnes je to, bohužiaľ, iné.
