Eva: Nikdy som si nemyslela, že sa dožijem niečoho takého, čo sa dnes deje. Za moju 43-ročnú profesionálnu divadelnú kariéru, dokonca ani za štvorročnú amatérsku, som nezažila, aby si toto niekto dovolil.
Hlavným problémom je, že sa do funkcií dostávajú ľudia, ktorí nie sú odborne zdatní, nie sú kompetentní, absolútne nie sú vhodní na funkciu, ktorú zastávajú. Ich veľkou devízou je arogancia moci. Myslia si, že môžu všetko a snažia sa svoje názory prispôsobovať svojmu vkusu. Minule som na nejakom proteste hovorila, že nerozumiem tomu, že v odvetvi, kde je toľko nadaných, schopných a šikovných ľudí ako napríklad Michal (Hvorecký), je na čele toho rezortu nekompetentná a nevhodná osoba, ako je naša pani ministerka Martina Šimkovičová.
Mal tam byť naozaj niekto, kto rezortu rozumie a kto ho bude rozvíjať. Mňa za tých 35 rokov veľmi mrzí jedna vec, že rezort kultúry je pri rozdeľovaní ministerstiev stále akoby horúcim zemiakom, že sa prehadzuje z ruky do ruky. Asi tam nie je toľko peňazí, ktoré by sa dali dať mimo alebo skutočne neviem, čím to je. Asi ani jednej vláde za 35 rokov nezáležalo na tom, aby tam bol človek, ktorý by rezort rozvíjal, ako sa patrí, ako to vidíme v okolitých krajinách, či už v Poľsku, alebo v Česku. Je mi to hrozne ľúto.
Do vedúcich postov organizácií sú obsadzovaní ľudia, ktorí absolútne na to nemajú vedomosti, vzdelanie či znalosti o tom rezorte. Je to pre mňa absurdné a veľmi nebezpečné. Vidíme, čo sa stalo so Slovenskou národnou galériou. Teraz sa zatvárajú múzeá na východnom Slovensku v rámci konsolidácie, ktorých ročná údržba vôbec nestojí taký obnos peňazí. Pre mňa je to absurdné, čo sa deje.
Michal, v 90. rokoch, v období vlády Vladimíra Mečiara, kultúra zažívala obrovské tlaky a vieme, čo sa dialo. Vyvrcholilo to protestom divadelníkov priamo v priestoroch ministerstva kultúry.
Legendárny je obraz, keď minister kultúry odišiel s kabátom cez hlavu zadným vchodom. Dnes sa dejú zásahy, management kultúry sa začína porovnávať s obdobím Vladimíra Mečiara. Nastane nejaký moment, keď sa kultúrna obec vzoprie?
Michal: On už nastal. Celý uplynulý rok, od nástupu ministerky a štvrtej vlády Roberta Fica, sa kultúrna obec, ale aj ľudia, ktorým záleží na životnom prostredí, pravidelne búria a chodia do ulíc. Máme tu bezprecedentný prípad otvorenej kultúry, najväčšiu kritickú platformu, ktorá reflektuje dianie v kultúrnej obci, organizuje protesty, petičné akcie. Boli dve verejné výzvy, ktoré podpísalo dvakrát skoro 190-tisíc ľudí, čo bol rekord v rýchlosti zberu podpisov.
Kultúra sa naozaj stala celospoločenskou témou. Musím pripomenúť, že finančná podpora pre rezort kultúry od 90. rokov permanentne klesá a dochádza ku kontinuálnemu znižovaniu rozpočtu pre kultúru. Preto je aj RTVS, teraz premenovaná na STVR, dlhodobo finančne poddimenzovaná. Máme investičný dlh skoro miliardu v kultúre, ktorý vidíme na tom, aký stav majú pamiatky, v akom stave sú múzea, historické budovy. Nie je to vina iba jednej vlády, ale je to kontinuálny proces. Problém je v tom, ako sme sa dlhodobo stavali voči tomuto rezortu. Nastavenie priorít treba zmeniť, ak chceme docieliť zásadnú zmenu.
Aj Mečiarovi sa jeho vláda rozpadla na kultúre, tam sa to začalo, takže nádej žije. Treba vidieť to, že štvrtá vláda Roberta Fica je jeho najhoršou a najnekompetentnejšou vládou, zároveň politicky najradikálnejšou vládou.
Vidíme, že napríklad v rezortoch kultúry a životného prostredia sú výsledky po roku katastrofálne, že to vláda robí mizerne, nevie vládnuť, nevie spravovať tieto rezorty. Ľudia v sektoroch sa búria, pretože cítia plošné deštrukcie. Odvolávané sú desiatky špičkových odborníkov a na ich miesta sa často dostávajú papaláši, ľudia, ktorí vôbec nemajú profesionálne skúsenosti, manažérske zručnosti, nikdy v kultúre nepracovali, ale dokonca ani neprejavujú záujem spoznať svoje oblasti.
Ministerstvo kultúry má priamo pod sebou, vo svojej pôsobnosti 30 rôznych organizácií. Niektoré sú veľmi veľké, ako národná galéria, národné divadlo, národné múzeum. Iné sú malé, ako Filmový ústav, alebo menšie, ako Divadelný ústav, ale všetky sú veľmi dôležité. Máme tri obrovské štátne vedecké knižnice a od mnohých kolegov a kolegýň viem, že sa nikto o ne nezaujíma, nikto s nimi nekomunikuje, iba stále dostávajú plošné nariadenia a znižujú im stavy, škrtajú rozpočty. Ľudia reálne zažívajú to, že sú skracované otváracie hodiny knižníc, rušia sa predstavenia, nie sú peniaze na energie, prepúšťajú desiatky ľudí v kultúre. Bilancia po vyše roku je naozaj žalostná.
Kam to všetko môže dospieť? Jedna vec je samotný management, druhá vec, čo to s kultúrou ako takou a s atmosférou v spoločnosti robí?
Eva: Kultúra prežije čokoľvek. Za tie roky, čo som na svete, sa diali všelijaké veci a vždy kultúra prežila. Ide tu len o to, že sa teraz dostávame niekoľko desaťročí späť, ale celý svet ide dopredu, okolo je progres. Kto bol napríklad v Nemecku alebo už len v Čechách, vidí, čo sa tam deje, koľko je tam obnovených starých fabrík na galérie, divadlá. U nás to všetko aj za tých 35 rokov veľmi zaspalo.
Bola som šťastná, keď som videla Slovenskú národnú galériu a som naozaj vďačná, že to dokázali, hoci za veľmi dlhý čas a za tie peniaze, ktoré už mali byť dávno. Jedna galéria je príliš málo na to, čo vzniklo. Kultúra určite nezanikne, ale nedostaneme sa dopredu.
Napríklad sa budú divadlá zatvárať? Bude sa prepúšťať? Mňa veľmi mrzí, že veľa ľudí, mojich spoluobčanov, nám hovorí, „čo by ste vy, herci a umelci, chceli, stále protestujete, keby ste vedeli, aké to je u nás v nemocnici alebo inde“. Ale myslím, že je veľa rezortov, kde to nie je v poriadku a veľmi rada podporím a podporujem lekárov, ktorí sa teraz búria a snažia sa zlepšiť podmienky. Mali by sme všetci držať spolu, lebo v mnohých rezortoch to nie je ružové a netýka sa to iba kultúry.
Mali by sme sa snažiť, aby nedošlo k totálnej deštrukcii, pretože následky by sa potom dlho opravovali a stratili by sme kopu času. Neviem, ako sa to vyvinie, ale želám si, aby sa to všetko zvrátilo a dostali sa na miesta vedúcich pozícií ľudia, ktorí sú kompetentní, odborne zdatní a schopní.
Michal: V uplynulých rokoch som bol očarený pestrosťou a bohatosťou slovenskej kultúry, ktorá tu vzniká. Nielen v mestách ako Bratislava, Košice, Žilina, Nitra, ale aj v malých kultúrnych centrách po celej republike robia prvotriednu dramaturgiu. Vznikla veľmi živá sieť kultúry po celej republike a reálne sa veľmi skoro môže stať to, že títo ľudia v regiónoch budú mať oveľa menej výstav vizuálneho umenia, menej premiér, menej hosťovania, menej koncertov, pretože nebudú mať peniaze, keďže Fond na podporu umenia je paralyzovaný. Stratia chuť a pochopiteľne aj motiváciu, pretože nebudú mať z čoho platiť honoráre ani svoju vlastnú prevádzku. Nefunkčnosťou rezortu hrozí, že to zasiahne plošne celú krajinu.
Už sa aj zatvárajú prvé múzeá, významné zbierky na Spiši. Deje sa to, že rezort sa ocitá v hlbokej kríze. Slovenská kultúra je v kondícii, v akej dlho nebola. Stačilo by jej vytvárať lepšie podmienky. Štát tu nie je na to, aby kultúru sám robil, ale aby podporoval funkčnú, živú kultúru, či už je štátom zriaďovaná, čiže vlastné inštitúcie, alebo nezriaďovaná, ktorá vzniká zdola a robia ju talentovaní ľudia po celej krajine, a tieto podmienky sa výrazne zhoršujú, a ľudia nám budú utekať.
Už teraz máme toľko divadelníkov v Česku, pretože tam je naše divadlo veľmi obľúbené. Budú ďalej utekať mladí, talentovaní ľudia, keď uvidia, že doma nebudú mať granty na to, aby vytvorili novú inscenáciu. Radšej pôjdu tam, kde dostanú možnosť pracovať.
Eva: Zoberme si Slávu Daubnerovú. Špičková režisérka tu urobila perfektnú operu. Stretla sa s ohlasom divákov, kritickým hlasom, ale vedenie sa na to asi nebolo ani pozrieť. Robí momentálne v cudzine a je veľmi uznávaná.
Napríklad v Rožňave vzniklo úžasné kultúrne centrum. Všetci, ktorí ho navštívili, hovorili, že ľudia sú vďační, že sa konajú akcie, pretože žili len spôsobom, že prišli po robote domov, zapli si televízor a pozerali tie strašné programy, a nebol tam žiadny kultúrny život. V mnohých mestách vznikli takéto kultúrne centrá, čo je veľkým prínosom pre ľudí, ktorí majú záujem sa ďalej skultúrňovať a niekde stretávať, chodiť na koncerty, na besedy. Všetko, keď zanikne a ľudia, ktorí na tom pracovali stratia chuť a odídu, to bude veľký mínus pre našu krajinu.
Evka, spomínala si predstavenie Na skle maľované. V modernej podobe už nie sú valašky. Pri nich mi napadlo, v súvislosti so situáciou dnešnej kultúry, že sa viac-menej redukuje len na folklór, na folklorizovanie. A teraz nič proti folklóru, samozrejme.
Prečo je to podľa vás tak? Prečo je také silné folklorizovanie kultúry? Inému nerozumejú alebo prečo?
Michal: To je iba zástierka. Myslím, že v skutočnosti nejde o autentický folklór, ale o to nájsť nepriateľa, či už je to nejaká mestská kultúra, hlavne avantgardná bratislavská kultúra. Folklór sa tu inscenuje ako skutočný ľud, pretože aj tento typ moci sa tvári, že oni hovoria v mene naozajstného ľudu a najradšej by z toho vyčlenili čo najviac ostatných občanov, ktorí majú iný názor alebo nezapadajú do ich predstáv.
Povedzme si úprimne, rozpráva nám to strana, ktorá má v prieskumoch okolo 2 percent, ak vôbec. Naozaj si nemyslím, že oni hovoria za väčšinu obyvateľstva. Folklór je niečo, čo má u nás dlhú tradíciu a silné korene. Na Slovensku máme 1 500 rôznych druhov súborov, ktoré rozvíjajú túto tradíciu, čo je výborné, ale zároveň máme množstvo inej kultúry. Neexistuje, že jedna je lepšia a druhá horšia. Kultúra má byť veľmi rozmanitá a pestrá a v nej je to bohatstvo.
Folklór vznikol z najrôznejších vplyvov, zvlášť v strednej Európe, kde spoločnosť bola ešte pred 150 rokmi výrazne regionálne rozdelená. Ľudia si udržovali tradície vo svojich jazykoch. Mali sme tu Maďarov, Nemcov, veľmi silnú židovskú kultúru, Slovákov, Rusínov a ďalších. Každý mal trošku iný folklór, čo je dobré. Robiť z toho akúsi vlajkovú loď pre všetkých, je nezmysel.
Eva: Paradoxom je, že folklór je skutočne krásne kultúrne dedičstvo. Zanechali nám ho naši predkovia. Už vo folklóre vidieť farby, aký je rôznorodý. Už za každým kopcom je iná výšivka, iný kroj, iné pesničky, iné nárečie. Žiadne, že „len slovenská a žiadna iná…“.
Už vtedy sa premiešavali rôzne kultúry. Niekto povedal, že naša história nám zanechala kultúrne dedičstvo a folklór. A čo zanecháme my budúcim generáciám? To je tiež dôležité, o čom nikto neuvažuje, čo zostane po nás. Folklór je jedna vec, ale mali by sme vytvárať veci, o ktorých by spätne hovorili naši potomkovia, čo sa však akosi nedeje.
Michal: Spomeniem ešte faktor, na ktorý sa zabúda v týchto súvislostiach, že naša krajina sa musí pozerať do budúcnosti, čím a kým chceme byť. Ekonomicky sme momentálne výrazne krajinou montážnych hál automobilov na fosílne palivá. Jednoducho vidíme, že to nie je budúcnosť. Už teraz to prestáva fungovať. My by sme podľa mňa mali výrazne staviť na kreativitu, inovácie, tvorivosť.
Máme veľký potenciál mladých ľudí, šikovných ľudí a my ich vyháňame. Štát nevie udržať mladých u nás a najlepšie mozgy nám utekajú. To sú práve ľudia, ktorí tvoria a podpora tohto segmentu by mohla byť práve motorom krajiny v budúcnosti. Zoberte si Rakúsko, ktoré urobilo z kultúry jeden z pilierov ekonomiky. My v kultúre vytvárame, platíme dane, vytvárame pracovné miesta. Ľudia, ktorí sú tvoriví, sú prospešní pre spoločnosť a nemajú byť označovaní za nepriateľov. Naopak, mohli by byť súčasťou budúcnosti a nejakej vízie Slovenska, ktoré má šancu byť v regióne významným hráčom.
Prívlastky „slovenská“, ktoré sa už všade dávajú, vedú napokon k tomu, že stále počujeme len o slovenskej kultúre. Tým sa akoby vytesňujú menšinové kultúry, maďarskej národnostnej menšiny, ukrajinskej národnostnej menšiny a iné.
Kam toto môže dospieť? Tie kultúry majú takisto svoje tradície, svoj poklad. Rovnako potrebujú žiť regióny, kde sú národnostné menšiny svojou vlastnou kultúrou.
(Článok pokračuje na ďalšej strane)
