Dominik Tatarka v článku Povedomie kultúry napísal: „Kultúra je vnútorný priestor každého z nás, priestor slobody.“ Aký je súčasný stav kultúry na Slovensku, čím si prechádza v dobrom, ale aj v zlom, nám v relácii Univerzum Plus porozprávali herečka Divadla Andreja Bagara v Nitre Eva Pavlíková a spisovateľ Michal Hvorecký.
Témy, o ktorých sa hovorí, sú poslednou dobou dosť negatívne. Začnime niečím pozitívnym. Čo sa vám v týchto týždňoch, dňoch, posledných mesiacoch podarilo alebo na čom pracujete?
Eva: Mám za sebou premiéru veľmi populárneho muzikálu na Slovensku – Na skle maľované. „Chytil“ sa ho režisér Ondrej Spišák v rámci kontinuity, pretože oslavujeme 75. výročie vzniku Divadla Andreja Bagara. V roku 1973 režíroval tento muzikál ako prvý na Slovensku, ešte predtým v Slovenskom národnom divadle, Karol Spišák. Je to pôvodný poľský bigbítový muzikál, hoci mnohí Slováci si myslia, že je slovenský.
V rámci výročia ho teraz režíroval jeho syn a on ho poňal úplne inak. Zobrali sme si ako hudbu poľskú bigbítovú verziu, ale urobili sme to trochu rokovejšie v skvelej úprave Janka Cibulu, ktorý robil hudobné aranžmány a vystupuje živá kapela štyroch muzikantov. Celé predstavenie sa odohráva na hudobnom festivale, niečo ako Jesus Christ Superstar, kde si skupina mladých ľudí zahrá príbeh o Jánošíkovi.
Mnohí čakali kroje, valašky a reinkarnovaného Miška Dočolomanského, sú možno sklamaní, ale myslím, že v mladých ľuďoch je taká energia a tá hudba a živá kapela dávajú tomu silu. Našou ústrednou témou muzikálu je láska, boj dobra so zlom a hlavne sloboda hlavne. Ondrejovi Spišákovi sa to veľmi podarilo veľmi a ja stvárňujem anjela.
Naposledy som hrala satana v muzikáli Povolanie pápež, takže som dobrým oblúkom prešla k reprezentantke dobra a myslím, že aj medzi nami žije veľa anjelov a ľudí, ktorí robia dobro a ktorí sa zaujímajú o svoje okolie. Dobra nikdy nie je dosť, v každom však drieme aj čert, aj anjel.
Pozývam zároveň do Divadla Andreja Bagera, nečakajte Miška Dočolomanského, ale presvedčená, keďže som ho poznala osobne, že mal slobodnú myseľ, láskavé srdce a jemu by sa naša verzia určite veľmi páčila.
Michal: V tomto roku som dokončil tri veľké projekty, ktoré trvali dlhšie ako jeden rok. Natočili sme dokumentárny film Pohľad do priepasti o rakúskom reportérovi Martinovi Polakovi, ktorého tri knižky som preložil do slovenčiny. Premiéra bola na Výročie SNP – 29. augusta.
Po rokoch som mal divadelnú premiéru v Prahe, v Studiu Hrdinů, pre ktoré som adaptoval môjho milovaného odeského autora Isaaca Babeľa – Prvá jazdecká.
V Bratislave mal krst môj komiks „Súdruh disident“, ktorý sme vytvorili spolu s Matúšom Vizárom a Adriánom Hnátom. Je to životopisný príbeh o Milanovi Šimečkovi, ktorý bol filozofom a pôvodne komunistom, neskôr väzňom komunistického režimu a významným disidentom, esejistom. Tieto tri veľké projekty sa podarilo dokončiť a mám z toho veľkú radosť.
Čo pre vás oboch znamená sloboda v oblasti, v ktorej pôsobíte – sloboda v divadelníctve a sloboda v literárnej tvorbe?
Eva: Kolegom v divadle hovorím o rozdieloch pri predpremiérach. Mali sme preberacie komisie, zložené asi z ôsmich členov KSČ, väčšinou neodborníkov, ktorí tam boli napríklad z fabrík, a schvaľovali, či premiéra môže byť uvedená, alebo nie.
Mali sme premiéru Zojkin byt od Bulgakova, čo bolo predstavenie, na ktoré sa kupovali lístky na čiernom trhu a bol to veľmi aktuálny titul o tom, ako chodili moskovskí papaláši pod rúškom krajčírskej dielne do bordelu v Moskve. Režíroval to Jozef Bednárik a strašne sme sa báli, či schvália predstavenie. Boli tam (akože) príslušníci ŠtB a mali červené topánky. Celá hra prešla, vôbec nepochopili inotaj a metaforu, ale povedali, že policajti, ktorí prišli, by nemali mať červené topánky, tak Jozef Bednárik povedal: „Dobre, zmeníme to, budú žlté.“
Vysvetľujem kolegom, že sloboda spočíva aj v tom, že nám nikto neschvaľuje, či môžeme, alebo nemôžeme hrať titul a tým, že divadlo nie je všetko pre všetkých, ale niečo pre niekoho, by sme mali ponúkať veci, aby sme uspokojili čo najširší diapazón divákov a každý si niečo našiel. Dnes nám nikto nič nezakazuje a dramaturgovia sa snažia vyberať tituly pre tých, ktorí majú radi komédie, náročnejšie veci alebo politickú satiru.
Michal: Dejiny cenzúry sú rovnako dlhé ako dejiny vydávania kníh. Moc vždy túžila nejakým spôsobom kontrolovať to, čo sa smie vydávať, čo sa smie písať. Práca na živote a diele Milana Šimečku ma veľmi poučila v tom, že ešte pred 40-timi rokmi boli bežne disidenti, ktorí chceli tvoriť a vydávať knihy slobodne, väznení, často šikanovaní a perzekvovaní.
Sloboda tvoriť a život bez cenzúry je u nás ešte relatívne krátko. Aj teraz zažívame pokusy to opäť trochu brzdiť nejakými komisiami či novými úradmi, ale napriek tomu máme stále slobodné médiá, slobodné vydavateľstvá, čo je obrovský výdobytok, ktorý musíme chrániť.
Autori, ktorí zažili totality, a v 20. storočí boli dve, tak príbeh tých dvoch diktatúr je aj často o zlyhaní alebo naopak o veľkom hrdinstve intelektuálov a píšucich ľudí. Literatúra v Československu mala výnimočné postavenie, čo sa za 35 rokov trochu stratilo. Svet je niekde inde, ale podľa mňa písané slovo môže mať stále veľkú moc.
Pre mňa je príkladom Ján Kuciak, ktorý, žiaľ, posmrtne, ale písaním zmenil Slovensko. Myslím, že texty stále môžu mať veľkú moc a veľa vecí ovplyvniť, ale pochopiteľne už zápasíme s inými médiami, s veľkou konkurenciou digitálneho sveta. Písanie, hlavne na internete, značne prispieva k tomu, ako dnes spoločnosť vyzerá, že je polarizovaná, rozpoltená, klamaná a manipulovaná.
Evička, spomínala si pána Bednárika, to už bola Nitra, ale ty si začínala v Košiciach. Spomínaš si na úplne prvé predstavenie, na prvý moment, keď si nastúpila na javisko?
Eva: Prvý moment, keď som stála na javisku, bol v 10 rokoch v opere Carmen v štátnom divadle Košice. Moja mama tvrdila, že deti nemá vychovávať ulica, tak som chodila na klavír, spev, balet, čiže z každého rožku trošku, ale nič poriadne.
Chodila som do speváckeho zboru na ĽŠU (Ľudová škola umenia). Milujem operu a Bizotova Carmen je jedna z mojich najobľúbenejších. Veľký paradox je, že Adelka Gáborová, moja o 20 rokov staršia kolegyňa z Košíc, dokonca jej rodičia bývali o ulicu ďalej ako moji rodičia, tiež prvýkrát stála na javisku v opere Carmen v Košickom divadle, ale 20 rokov predo mnou.
V Malom divadelnom štúdiu bola profesionálov, režisér Jozef Pražmári, dramaturg Štefan Oľha a scénograf Ivan Hudák. Trojica sa volala HOP, boli sme amatérske divadlo, ktoré povyhrávalo všetky súťaže a napríklad sme hrali Majakovského – Veľavážení súdruhovia potomci alebo Novomeského – Vila Tereza. Aj dnes je veľa amatérskych študentských divadiel, ktoré sú skvelé a aj mňa to vlastne formovalo.
Michal, aký to bol pre teba pocit držať prvú knižku v rukách? Sníval si o tom, že budeš úspešný spisovateľ?
Michal: Myslím, že debut je pre každého autora a autorku veľmi dôležitý, pretože mení všetky pravidlá hry. Dovtedy si človek píše do zásuvky, hlavne pre seba, možno pre pár najbližších ľudí, ktorým to dáva čítať, ale okamih, keď zrazu vyjde kniha, posúva písanie úplne inam. Zrazu sa stretnete s kritikou, teda verejnou reakciou.
Kto chce písať a myslí to vážne, mal by aj publikovať. Sú aj iné prípady, kedy ľudia nechcú publikovať, čakajú veľmi dlho alebo píšu hlavne pre seba. Ja som patril do generácie 90. rokov, kedy knižný trh vyzeral úplne inak ako dnes. Neexistovala reklama, marketing a podobne. Bolo to veľmi živelné, skoro až undergroundové, také ako zospodu, keď a začínalo veľmi skromne.
Veľmi som túžil písať, ale nevedel som si vôbec predstaviť život s literatúrou a nemal som vôbec predstavu, čo to všetko obnáša. Môj život tvoria už štvrťstoročia knihy, či už ich píšem, prekladám, alebo redigujem. Je to pre mňa splnený sen, lebo to som aj chcel robiť.
Evička, spomínala si, že v dnešnej dobe už vlastne nie je diktát, čo sa môže alebo nemôže odohrať, nezasahuje sa do predstavení. Nedávno sme boli svedkami, keď sa jedno divadelné predstavenie prerušilo, vystúpil štátny tajomník a prerušil divadelné predstavenie, nariadil , aby deti odišli. O čom to svedčí, kde sme sa ocitli?
(Článok pokračuje na ďalšej strane)
