Konca druhej svetovej vojny sa dožilo iba približne dvadsať z tisíc židovských dievčat, ktoré vypravili v prvom transporte v marci 1942 zo železničnej stanice v Poprade do nacistického vyhladzovacieho tábora Auschwitz – Birkenau. Jedna z preživších bola aj Edita Grosmanová. Od jej narodenia uplynie dnes (11. júla) 100 rokov.
Edita Grosmanová, rodená Friedmannová, sa narodila 11. júla 1924 v Humennom ako tretie zo siedmich detí. Ich otec pracoval ako sklenár. Mama bola dlhodobo chorá, mala vysoký tlak, a lekár jej už po prvom pôrode neodporúčal mať ďalšie deti. Napriek tomu ich mala ešte šesť.
Celé detstvo prežila v rodnom meste, na ktoré spomínala často a veľmi rada, najmä na Vihorlat, ktorý sa jej vždy spájal s domovom. „My sme mysleli, že sme v raji, že to je maximum, čo dieťa môže dostať,“ povedala o svojom detstve pre projekt Príbehy 20. storočia Post Bellum SK.
Zmenu postoja k Židom na Slovensku pocítila už ako štrnásťročná v roku 1938 v škole, keď židovské deti začali oddeľovať od ostatných a usádzať do zadných lavíc. Nariadení a zákazov postupne pribúdalo. Jedným z najväčších obmedzení však bolo, že nemohla chodiť slobodne po uliciach a vždy musela mať na rukách žltú pásku. „Nikdy som nesmela zabudnúť žltú pásku. Žltú hviezdu som už nezažila, to bolo neskoršie, to už som bola v koncentráku,“ spomínala na toto obdobie Edita Grosmanová.
V roku 1942, keď sa začal pripravovať prvý transport Židov z územia Slovenska, otec ako potrebný remeselník dostal prezidentskú výnimku, ktorá platila pre celú rodinu. Tá však prišla neskoro a preto do transportu zobrali aj vtedy osemnásťročnú Editu spolu so staršou sestrou Leou – mysleli si, že idú na prácu do Poľska.
Transport do koncentračného tábora Auschwitzu-Birkenau odišiel z Popradu 25. marca 1942. Spolu so sestrou Leou boli zaradené do tej istej pracovnej skupiny. Po krátkom čase obe sestry ochoreli. Lea dostala škvrnitý týfus, do plynovej komory ju nacisti poslali v noci zo 4. na 5. decembra 1942.
(Článok pokračuje na ďalšej strane)
