Premiér Robert Fico bol po atentáte v Handlovej dva týždne pacientom Rooseveltovej nemocnice v Banskej Bystrici. Šéfom lekárskeho tímu bol prednosta druhej kliniky anestéziológie a intenzívnej medicíny Slovenskej zdravotníckej univerzity banskobystrickej nemocnice doktor Jozef Valky.
Čo vám prvé prebehlo hlavou, keď ste sa dozvedeli, čo sa stalo a že premiér bojuje o život?
Ja som tomu nechcel veriť. Nevedel som si predstaviť, že takéto niečo sa môže udiať na Slovensku. Po tom, ako sa tie informácie kopili, som zistil, že to je pravda.
Vtedy som bol akurát na ceste do Žiliny, kde bol Medzinárodný kongres Slovenskej spoločnosti anestéziológie a intenzívnej medicíny. Nestihol by som sa vrátiť, tak som zavolal svojim dvom primárkam, pani doktorke Kvasníkovej, primárke pre intenzívnu medicínu, a pani doktorke Kušíkovej, primárke pre transplant. Pani doktorka Kušíková mala na starosti prijatie pacienta a všetky procedúry, ktoré sa s ním diali na urgentnom príjme.
Pani primárka Kvasníková sa starala o pacienta na operačnej sále a následne na oddelení. Chcel by som však spomenúť hlavných aktérov, lebo to nebolo o mne. To bolo o celom tíme, ktorý sa staral o pána premiéra, či už to bol pán docent Marko, ktorý je prednosta chirurgickej kliniky, pán doktor Flaška, ktorý je primár chirurgickej kliniky, a pán doktor Gajdoš, ktorý je prednosta traumatologickej kliniky.
Toto bol ten najužší tým, ktorý sa celý čas staral o pacienta na našej klinike.
Ako to potom následne fungovalo? Vrátili ste sa do Rooseveltovej nemocnice?
Vrátil som sa v sobotu ráno, kde som si prebral pacienta, ktorý už bol po operácii, ktorá trvala asi 5 hodín. Požiadal som vedenie nemocnice, že ak mám niesť zodpovednosť za tohto pacienta, tak by sme nechceli každodenne komunikovať s médiami. Chcel som celý ten najužší tím, ktorý sa o pacienta staral, aby bol oddelený od týchto vecí a mohol sa venovať medicíne a starostlivosti o pacienta.
To mi aj bolo umožnené. To však neznamená, že sme nepodávali o pacientovi informácie. Vedenie nemocnice dostalo každý deň informáciu, čo sa s pacientom dialo, v akom je zdravotnom stave a čo s tým plánujeme ďalej robiť.
Dostali ste teda aj nejaké výčitky, že ste práve vy nechceli informovať osobne o stave pána premiéra?
Dostal som, dosť ľudí nám to vyčítalo. Ak by sme sa mali ale znovu rozhodovať, tak by som svoj postoj nemenil. Myslím, že bol správny.
Vyčítalo sa nám, že keď bol český prezident Zeman hospitalizovaný, tak hlavne lekár každý deň informoval médiá.
My sa však poznáme s kolegami. Oni nám práve závideli, že nám bol takýto postup umožnený. Pán prezident Zeman mal totiž plánovanú hospitalizáciu, kým náš premiér – to bola akútna situácia, kde sme v začiatku každý deň bojovali o život tohto pacienta. My sme mali úplne iné starosti ako predstúpiť pred médiá a polemizovať o tom, aké bolo zranenie, čo bude ďalej a ako to vidíme. Na toto nebol čas.
Máte pocit, že tie informácie, ktoré sa dostávali na verejnosť, boli v takej miere, v akej mali byť? Nemocnica totiž informovala, akurát ste to neboli vy osobne.
Nemocnica dostávala od nás brífingy, ktoré som spomínal, ktoré posúvala potom ďalej. Informoval o tom hlavne pán Kaliňák. Tie informácie boli veľmi stručné a strohé. Ja som ich počúval zamýšľal sa nad nimi. V žiadnej tej informácii som nikdy nenašiel žiadne klamstvo.
Povedal to, čo sa naozaj dialo. Povedal to síce v skratke, povedal to tak politicky, aby sa z toho možno dalo, keby sa niečo zmenilo, ešte vycúvať, ale nikdy tam nebolo žiadne klamstvo.
Aký bol následný postup v súvislosti s koordináciou všetkých lekárov?
My sme sa snažili, aby bol chod nemocnice týmto aktom minimálne obmedzovaný. Na klinike máme možnosť vyčlenenia určitého druhu pacientov. Je to takzvaná transplantačná jednotka, kde bol pacient umiestnený, kde bola umiestnená ochranka, lebo si to vyžadovali určité predpisy alebo nariadenia, ktoré majú. Týmto činom vôbec nezasahovali do diania na klinike a chod nemocnice bežal, ako keby sa nič nebolo stalo.
Aj keď zvonku to tak nevyzeralo, lebo tam bolo strašne veľa policajných zložiek, veľa pacientov, ktorí na vrátnicu nosili kvety, konali sa tam dokonca aj nejaké zhromaždenia, ale týmto sme sa my veľmi nezaoberali.
Pociťovali ste nejaký zvýšený stres vzhľadom na to, že ide práve o pána premiéra a môže to dopadnúť akokoľvek? Prípad sledoval celý svet.
Medicínsky sme na takéto situácie pripravení a riešime ich v podstate skoro každodenne. Je to naša práca. Ale asi by som klamal, keby som povedal, že sme necítili stres. Cítili sme veľmi veľký stres.
Ten tlak bol enormný, hlavne z toho dôvodu, že „čo keby sme zlyhali“. Ja si to neviem ani predstaviť a ani si to nechcem predstavovať.
Ale asi si sa nad tým zamýšľali, že ak by to nevyšlo, že ako by to dopadlo.
Nespával som. To sa nedá od toho odosobniť. Stále vám to chodí v hlave. Ľahnete si a furt nad tým premýšľate, či ste všetko spravili tak, ako ste mali. Čo ešte sa môže stať? Čo nás ešte môže prekvapiť? A čo by bolo potom? Nebolo to jednoduché.
Našťastie to už máme za sebou.
Čo vás prekvapilo na úvodnom stave Roberta Fica a aký bol priebeh toho celého?
(Článok pokračuje na ďalšej strane)
