Psychopati, vyžívajúci sa v trýznení svojich obetí, k hrozným činom dorastajú postupne. Učením si trénujú techniku. Zhodnú sa na tom policajní psychológovia aj štatistici. Sérioví vrahovia skrátka nezačínajú kariéru v štyridsiatych rokoch. Práve to bol však najväčší problém, ktorý so sebou nieslo vyčíňanie Ivana Milata v Austrálii.
Vyzraďme pritom hneď druhý problém. K svojim činom sa nikdy nepriznal. Keď umieral na rakovinu pažeráka vo väzenskej nemocnici, navštívili ho vyšetrovatelia osemkrát. Dúfali, že na smrteľnej posteli, s vedomím, že nemá čo stratiť, sa prizná. Nestalo sa tak.
Práca kriminalistov a ich veľké pátranie po vrahovi z lesa Belangloa, tak bola zakončená úspechom s horkou príchuťou. Neobjasnených vrážd s takmer identickým spôsobom prevedenia totiž viedli v austrálskych teritóriách za posledné dekády v viditeľnosti viac ako tucet. Odohrali sa na miestach, ktoré usvedčený dobre poznal, ku ktorým mal vzťah, zodpovedal aj časový rámec zločinov. Avšak už neexistovali potrebné dôkazy.
Ivan Milat tak bol odsúdený za sedem beštiálnych vrážd a dostal sedem doživotí. Komisár Clive Small, vedúci tímu vyšetrovateľov, však nepochyboval o tom, že ich spáchal viac. Oveľa viac. „Dopadli sme už hotového sériového vraha, ktorý svoje krvavé remeslo dokonale ovládal. Nedokázali sme mu tie vraždy, na ktorých sa vyučil,“ zhrnul.
V knihe svojich pamätí tiež dodáva, že veľmi zvláštnu úlohu zohralo vo vyšetrovaní vrahovo pokrvné príbuzenstvo. Vychádzala z neho hromada svedkov dokladujúcich alibi, ale tiež výpovede, ktoré mu priťažovali. Skryto prechovávali časť jeho lupu a najskôr o počínaní vraha vedeli oveľa viac. Teória o tom, že na niektorých spáchaných zločinoch sa priamo podieľala buď jedna z troch Milatových sestier, alebo jeden z desiatich jeho bratov, vraj rozhodne neznie nepravdepodobne.
Rodinka na pohľadanie
Milatovi totiž boli veľmi podivná família. Alkoholizmus násilníckeho otca tu práve nevyvažovala prísna katolícka výchova matky a jej ničím neohraničená slepá láska k vlastným deťom.
Ivan Robert Marko sa narodil, ako piaty v poradí, do rodiny, kde drobné krádeže vnímali ako problém iba vtedy, keď sa u nich deti nechali chytiť. So svojimi súrodencami trávil detstvo hrou na lov, strieľal na živé zvieratá. Vyzbrojení mačetami vraj dokázali ubiť dospelého klokana. V dospievaní k tomu pridali bitky, podpaľačstvo, krádeže áut, vlámanie či lúpežné prepadnutie. So zákonom mali problémy všetci a neustále.
(Článok pokračuje na ďalšej strane)
