Aj takúto odpoveď som dostala, keď som roztrasená v roku 2019 zažila svoje prvé silnejšie zemetrasenie v Istanbule. Ako už iste viete, v Turecku žijem od roku 2016, a za ten čas som mala to šťastie prežiť bez ujmy na zdraví či majetku tri silné zemetrasenia. Pre Slovenku z Nízkych Tatier, ktorá zažila tak maximálne víchricu na horách, sú otrasy zeme dosť silná káva.
Rokmi som si vybudovala celkom slušnú fóbiu zo zemetrasení a turbulencií v lietadle. Pred dvoma týždňami sa k tomu pridal aj strach z utopenia pri prevrátení lode – a to more a plavby milujem, navyše som aj veľmi dobrý plavec. Ale poďme postupne od začiatku.
Rodíme sa úplne bez strachov a fóbií, tie sa na nás nalepia až počas života
Iste, taký Jožko Mrkvička, ktorý celý život prežil v jednej vieske, určite nepochopí moje strachy, rovnako ani ja nechápem to, aké je to žiť stále na jednom mieste a nebyť zvedavý, ako vyzerá svet. V sedemnástich som začala lietať po svete kvôli modelingu, pričom som navštívila 22 krajín.
Všetko išlo super, keďže ja som dobrodružný typ a milujem mať motýliky v bruchu z neistoty, čo ma v danej krajine čaká.
Raz sa to zlomilo počas dlhého letu nad Tichým oceánom, kedy sme mali v noci silné turbulencie a z motýlikov v bruchu zostala len fóbia z lietania. Aj napriek tomu však lietam stále, pretože musím a chcem.
Po príchode do Turecka som si nezisťovala, na akých tektonických doskách Istanbul leží a ako často tam bývajú zemetrasenia. A ak by som to aj vedela, v tej dobe by ma to pravdepodobne ani neodradilo. Tri roky som žila v sladkom nevedomí, až v novembri v roku 2019 sa mi zatriasla zem pod nohami prvýkrát, a že teda poriadne.
Pozor aj na lodnú dopravu
(Článok pokračuje na ďalšej strane)
