Aj keď my ako Slováci radi nadávame, akí sme nekultúrni (hlavne po posledných voľbách, že áno?), sprostí a zlí, v mojich očiach takí nie sme. Práve naopak, myslím si, že sme milý a dobrý národ s menšími chybičkami. Ja to totiž porovnávam s Tureckom, aj keď je logicky ťažké porovnávať hrušky s jablkami.
Zrejme ste si už odo mňa prečítali nejaký ten článok, a ak náhodou nie, dovolím sa len pripomenúť. Viac ako polovicu života som prežila v zahraničí a posledných 8 rokov žijem v Turecku, konkrétne v Istanbule. Dnes vám porozprávam niečo o kultúrnych rozdieloch, ale takých, ktoré na internete nenájdete.
Po rokoch v zahraničí sa na Slovensko pozerám s ružovými okuliarmi, no jednu vec sa môžeme od Turkov učiť
A je to tak aj prirodzené. Slovensko vždy bolo a bude môj jediný domov, miesto, kde mám korene a moje srdce. Niekedy dostávam otázku, či Turecko považujem za svoj domov. Odpoveď je nie, skôr akúsi prechodnú stanicu. Tých staníc bolo v mojom živote viac, no paradoxne sa najdlhšie držím v tej na pohľad najhoršej. Ale Istanbul ako mesto zbožňujem, a to, že som stále tu, je hlavne zásluhou môjho manžela.
Čo ma ešte stále dokáže dosť rozčúliť sú také tie turistické bedekre, kde sú informácie tak z prelomu tisícročí – že Turecko je moslimská krajina, že ženy by si mali dávať pozor na to, čo si oblečú, alebo že Turci sa pri privítaní bozkávajú trikrát na líce a podobné hlúposti.
Na Slovensko však nedám dopustiť (aj keď občas si treba aj ponadávať), no príde mi úplne nechutné hanobiť vlastnú krajinu, zatiaľ čo naši starí otcovia bojovali za jej slobodu. Takisto nepochopím ani ženy, ktoré dokážu zmeniť vieru kvôli mužovi, respektíve prejsť na moslimskú vieru. Vídavam to aj tu v Turecku celkom často a v mojich očiach je to úplná zrada (na tému náboženstva vám porozprávam nabudúce).
(Článok pokračuje na ďalšej strane)
