Cestovanie vlakom skrz celé Slovensko je niekedy výzvou, niekedy radosťou a niekedy plné poučení a životných lekcií. O to viac, keď túto cestu podstupujete pravidelne.
Cesta z Trnavy do malej obce pri Humennom býva aj celodennou záležitosťou. Najdlhšia cesta vlakom, ktorú som podstúpila, trvala takmer 11 hodín. Za Púchovom sa pokazil rušeň a na náhradný sme čakali pár hodín.
Teraz stojím na druhom nástupišti na trnavskej stanici a dúfam, že dnešná cesta pôjde bez väčších ťažkostí. Ale viem, že to nepochybne bude dobrodružstvo. Tak ako zakaždým.
Kde cestujete?
Je krátkou pred ôsmou a vlak prichádza s päťminútovým predstihom. Takýto jav často nevidím, a preto si nachvíľu nie som istá, či to je správny spoj. Na tabuli pri nástupišti však svieti, že ide o rýchlik do Košíc, tak doň teda nastupujem.
Keďže bez miestenky nikdy necestujem, idem pohľadať svoje miesto. Sedí na ňom mladá slečna, tak si sadám na sedadlo oproti nej. „Kam cestujete?“ pýtam sa. Jej cieľovou destináciou je Žilina. Nie je to prvýkrát, čo si na moje miesto niekto sadol kvôli zle zakúpenej miestenke. Už viem, že hádať sa nevyplatí. Počkám do Žiliny, a potom si presadnem.
Polovica cesty je za mnou, dokonca bez meškania, a ja začínam dúfať, že stihnem prípoj do Humenného. V košickej stanici mám na prestup 8 minút, ktoré ma zakaždým vystresujú.
Do stanice nakoniec prichádzame s 39-minútovým meškaním. Prípoj, samozrejme, nepočkal. Ďalší odchádza o hodinu a pol, a tak toto voľné okno trávim v kaviarni.
(Článok pokračuje na ďalšej strane)