Český chemik Otto Wichterle sa zapísal do dejín ako vynálezca silónu a gélových kontaktných šošoviek. Za svoj patent bol nominovaný na Nobelovu cenu za chémiu. Pre svoje postoje bol však počas komunistického režimu prenasledovaný. Po Novembri 1989 sa stal prvým demokraticky zvoleným prezidentom Československej akadémie vied.
Od narodenia vedca Otta Wichterleho uplynie dnes (27. októbra) 110 rokov.
Otto Wichterle sa narodil 27. októbra 1913 ako posledné z desiatich detí v rodine podnikateľa s hospodárskymi strojmi v Prostějove. Po maturite na prostějovskom gymnáziu sa na radu priateľa rozhodol pre štúdium chémie na Vysokej škole chemicko-technologického inžinierstva v Prahe (VŠCHTI, teraz Vysoká škola chemicko-technologická). Zavŕšil ho v roku 1936 doktorátom z technických vied.
Ďalej pôsobil na škole ako odborný asistent u profesora Emila Votočka až do roku 1939, keď nacisti v Protektoráte Čechy a Morava zavreli vysoké školy. Od roku 1940 bol zamestnaný v Baťovom výskumnom ústave v Zlíne, kde viedol pracovnú skupinu zameranú na výskum polyamidov.
Už v roku 1941 sa vedcom podarilo pripraviť polyamidové vlákna a vyrobiť z nich ponožky či dámske pančuchy. Vývoj nových materiálov však utajovali pred okupantmi. V roku 1942 bol Wichterle štyri mesiace väznený a vypočúvalo ho gestapo.
Hneď po skončení 2. svetovej vojny sa vrátil na akademickú pôdu, kde dokončil habilitačné konanie a začal prednášať všeobecnú aj anorganickú chémiu. Keď na VŠCHTI založili v roku 1949 Katedru umelých hmôt, stal sa Wichterle ako prvý jej profesorom.
Zobraziť tento príspevok na Instagrame
Po roku 1947 sa tiež začalo s priemyselnou výrobou umelých vlákien — už pod označením silon — v Planej nad Lužnicí, v Spolane Neratovice a v Považských chemických závodoch v Žiline.
Otto Wichterle sa 18. novembra 1952 stalo jedným z prvých členov korešpondentov Československej akadémie vied, v roku 1955 bol zvolený za riadneho člena-akademika. Taktiež po osamostatnení Vysokej školy chemicko-technologickej v roku 1952 bol vymenovaný za jedného z jej troch dekanov. V roku 1958 však musel z politických dôvodov miesto na škole opustiť. Stal sa riaditeľom v tom čase budovaného Ústavu makromolekulárnej chémie v Prahe.
(Článok pokračuje na ďalšej strane)
