Napísal knihu Obyčajné zázraky, začiatkom novembra vydáva jej voľné pokračovanie pod názvom Kúsky reality. Samuel Kováčik pôsobil roky v zahraničí na prestížnych inštitúciách ako teoretický fyzik. Na Slovensko sa vrátil, aby na rodnej hrude popularizoval vedu. Jeho projekt Vedátor, ktorý funguje od roku 2016, sa teší mimoriadnej popularite.
V rozhovore pre istream.sk vysvetľuje, prečo fyzika nie je pre slovenských žiakov príťažlivý predmet aj to, ako to zmeniť. Odpovedá aj na otázku, prečo ho teoretická fyzika fascinuje a čo v rámci svojho súčasného výskumu študuje.
Zobraziť tento príspevok na Instagrame
Zdá sa, že po strednej a vysokej škole v ďalšom vzdelávaní pokračuje už len málo Slovákov. Mali by sme sa vzdelávať celý život?
Je to tak, no vzdelávanie by nemalo byť viazané len na štúdium. Po ukončení školy už len ťažíme z toho, čo sme sa kedysi naučili. Svet sa však mení tak rýchlo, že je nereálne dúfať, že to, čo som sa naučil v škole, bude aktuálne o dvadsať rokov a že nič nové sa za tú dobu neobjaví.
Na škole by sme sa mali naučiť základy z oblasti, ktorej sa chceme venovať, no zároveň sa vzdelávať celý život.
K fyzike vás nasmerovali rozhovory Pod Lampou s Martinom Mojžišom a Vladom Černým. V čom robí naše školstvo chybu, keďže tento predmet nepatrí medzi populárne?
Ťažko povedať, či to je chyba len slovenského školstva. Mám pocit, že fyzika je ľuďom blízka málokde vo svete. Neviem prečo, ale minimálne u nás zaznamenávam dve chyby, na ktorých sa čiastočne pracuje.
Prvou je obsiahnutie zbytočne veľkého množstva materiálu, ktoré sa pri výučbe očakáva. V praxi to vyzerá tak, že sa všetko prechádza extrémne povrchne. Pedagógovia nemajú možnosť venovať sa nejakej zaujímavej téme napríklad mesiac, aj keby si to zaslúžila.
Druhou príčinou sú samotní vyučujúci. Často nejde o dostatočne kvalifikovaných ľudí, lebo tí, ktorí kvalifikáciu majú, idú robiť niečo lepšie ohodnotené.
Azda každý si pamätá na zopár výborných učiteľov zo školy a zároveň na mnoho takých, čo tam nemali čo robiť. Tento pomer treba preklopiť. Drvivú väčšinu by mali tvoriť excelentní pedagógovia, ktorí dokážu naučiť, no hlavne dokážu nadchnúť.
Urobili by experimenty a prax fyziku príťažlivejšou?
Nedávno som dočítal knihu Karla Sagana, známeho popularizátora vedy. Spomínal, ako raz niekto robil v škole pokus. Rozdelil triedu do viacerých skupín a povedal im, aby napísali vlastný návrh ústavy štátu. Triede komunikoval základné princípy a žiakom zadal napísať ústavu tak, aby ich tam ukotvili.
Keď žiaci úlohu splnili, pozreli sa, ako vyzerá skutočná americká Ústava a zamysleli sa, prečo do nej tvorcovia nedali toto a prečo naopak pridali tamto. Saganovi sa žiakov najskôr podarilo do témy vtiahnuť a až potom riešiť skutočnosť. Tento prístup by nemal byť možný len pre prírodné vedy, zdá sa, že by fungoval vo všetkých predmetoch.
Celá fyzika, alebo veda ako taká, je o poznaní, skúmaní, testovaní vlastných predstáv. Mala by byť viac o bádaní, ktoré má, samozrejme, aj experimentálnu časť, no celý proces si vyžaduje čas.
(Článok pokračuje na ďalšej strane)
