Dodnes je považovaná za najvýznamnejšiu a najslávnejšiu vedkyňu v dejinách. Ako prvá žena v histórii zložila prijímacie skúšky na fakultu fyziky a chémie parížskej Sorbonny, ako prvá žena v histórii dostala za svoju prácu roku 1903 Nobelovu cenu za fyziku. A o osem rokov k nej pribudla ďalšia, tentokrát za chémiu. Bola priekopníčkou v mnohých smeroch, vrátane aktívneho uplatnenia žien v odboroch, ktoré sa kedysi označovali ako rýdzo „mužské“.
Z Poľska do Paríža
Narodila sa do poľskej učiteľskej rodiny nízkeho šľachtického pôvodu a bola najmladšou z piatich detí. Mala brata Jozefa a sestry Sofiu, Broniu a Helenu. Otec študoval na univerzite v Petrohrade, neskôr učil matematiku a fyziku. Mama bola žiačkou jedinej súkromnej dievčenskej školy vo Varšave, ktorú neskôr viedla ako riaditeľka.
Už odmička mala vynikajúcu pamäť. Sestra Bronia Mariu naučila čítať ešte ako 4-ročnú, časom sa z nej vykľula ukážková študentka. Vynikala v matematike, dejepise, literatúre, nemčine aj francúzštine.
V desiatich rokoch jej krátko po sebe zomreli najstaršia sestra na týfus a matka na tuberkulózu. S dvoma sestrami, bratom a otcom zostali sami. Otca navyše kvôli protiruským politickým postojom zbavili funkcie zástupcu školského inšpektora, znížili mu plat a zobrali služobný byt.
Zobraziť tento príspevok na Instagrame
Ekonomická situácia rodiny nebola dobrá a aby si privyrobili, ubytovali u seba až desiatku študentov. Maria musela zároveň odísť zo súkromnej školy na štátne gymnázium, ktoré napokon ukončila so zlatou medailou. V tých časoch ženy v Poľsku ďalej študovať nemohli, a tak zostal Mariin vedecký talent načas nevyužitý.
Aby sama umožnila štúdium sestry Bronie v zahraničí, zamestnala sa ako guvernantka, domáca vychovávateľka, a časť platu sestre posielala. Na jar roku 1890 sa jej predsa len splnil sen: v najlacnejšej vlakovej triede vycestovala do Paríža, kde sa k sestre nasťahovala.
Už o rok ju prijali ako prvú ženu vôbec na fakultu fyziky a chémie na prestížnu univerzitu. Na štúdie aj život v Paríži si však musela zarábať sama, cez deň drela školské lavice a po večeroch doučovala.
Svoj prvý licenciát získala už o dva roky a začala pracovať ako laborantka v priemyselnom laboratóriu Lippmanových závodov, kde si nielen definitívne ujasnila, akým výskumom sa chce venovať, ale súčasne tu vplyvom náhody stretla aj svojho budúceho manžela, vtedy ešte doktoranda Pierra Curie.
Spojila ich láska k fyzike
Po krátkej známosti ju Pierre požiadal o ruku. Spočiatku jeho ponuku odmietla, napokon sa 26. júla 1895 vzali. Po skromnom obrade odišli novomanželia na svadobnú cestu, ktorú strávili potulkami na bicykli po francúzskom vidieku.
(Článok pokračuje na ďalšej strane)
