Herečka Kristína Svarinská, známa najmä vďaka svojej úlohe v seriáli Dunaj, k vašim službám, prešla v posledných rokoch veľmi náročným obdobím. V roku 2014 prišla o svoju milovanú mamu Elenu, čo pre ňu znamenalo obrovskú životnú ranu. V novej epizóde dokumentárneho cyklu Opri sa o mňa, ktorý vysielala Slovenská televízia, sa Kristína rozhodla po prvýkrát verejne podeliť o svoje pocity a o to, ako sa s touto nepredstaviteľnou stratou vyrovnávala.
Pre Kristínu nebola strata mamy len stratou matky, ale aj najlepšej kamarátky a najbližšieho človeka. „Mama bola pre mňa všetkým. Vždy sme mali nádherný vzťah. Boli sme ako kamarátky, mohla som sa na ňu obrátiť, či už sa mi darilo, alebo nie,“ spomína s láskou na svoju mamu, ktorá jej vždy poskytovala pocit bezpečia a lásky, bez ohľadu na to, čo sa v jej živote práve dialo.
Keď však prišla o svoju mamu, celý jej svet sa zrútil. „Keď som sa dozvedela tú správu, bolo to ako šok. Nevedela som tomu uveriť. Cítila som, že môj život už nikdy nebude rovnaký,“ priznala Kristína pre Plusku. Tento šok bol natoľko silný, že sa jej telo na chvíľu „zaseklo“. „Nevedela som hýbať tvárou, je to ako paralyzácia,“ dodala.
Pre herečku boli najťažšie momenty pri pohrebe svojej mamy, kedy sa musela postaviť pred všetkých a povedať niečo na rozlúčku. „Pamätám si len, že som si stále hovorila, že musím byť silná, že nemôžem plakať, pretože som mala predniesť slovo. A ja som sa sama sebe zakazovala plakať,“ vyjadrila sa. Napriek obrovskej bolesti, ktorú cítila, sa snažila zachovať akúsi kontrolu nad svojimi emóciami. Jej sestra Petra, ktorá bola pri nej, vyjadrila, že Kristína zvládla túto situáciu s neuveriteľnou silou, ktorú by podľa nej sama nikdy nebola schopná nájsť.
Pred bolesťou utiekla na Bali
Po pohrebe sa Kristína rozhodla utiecť pred bolesťou na Bali, aby si dala čas na zotavenie. „Na Bali to bolo úžasné. Bolo to miesto, kde som sa mohla od všetkého odpútať, byť ďaleko od reality. Ale keď som sa vrátila, všetko sa opäť zosypalo,“ povedala. Začala sa cítiť osamelo a prázdno, stávalo sa to neúnosným. Avšak, cez tieto bolestné momenty si Kristína uvedomila, že skutočná sila nespočíva v tom, že sa dokáže vyhnúť bolesti, ale v schopnosti ju prijať a žiť s ňou.
„Uvedomila som si, že nie je zlé byť smutná, nie je zlé cítiť sa bezbranne. Musela som dovoliť sebe samému prežiť túto bolesť, aby sa mohla rozpustiť. Človek sa s tým nikdy úplne nesmie zmieriť, ale naučí sa s tým žiť,“ uzavrela Kristína s tým, že vďaka tejto skúsenosti sa naučila prijímať život v jeho plnosti – s radosťami aj smútkom.
Je to silný príbeh o tom, ako si Kristína našla cestu k uzdraveniu a začala znovu nachádzať radosť v živote. Cez bolesť a smútok, ktorý si prešla, našla novú silu a pochopenie, že každý deň, ktorý prežijeme, je darom.
