Smiech je jav, ktorý všetci poznáme, no málokedy si uvedomujeme, aký je komplikovaný. Antropologička Kirsten Bell sa v článku zamýšľa nad smiechom ako fenoménom, ktorý má oveľa hlbší význam, než len reakciu na niečo vtipné.
Smiech dokáže potešiť, ale aj spôsobiť nepokoj či narušiť spoločenské normy. Píše o tom sapiens.org.
Smiech ako „smyčka chichotu“
Kirsten spomína svoje detstvo, keď často upadala do nezastaviteľných záchvatov smiechu, najmä na miestach, kde by sa smiať nemalo. Tento jav prirovnáva k „smyčke chichotu“, termínu, ktorý pochádza zo sitcomu Coupling. V tejto „smyčke“ sa smiech stáva nekontrolovateľným práve preto, že si uvedomujeme jeho nevhodnosť.
„Si na tichej, vážnej udalosti, napríklad na minúte ticha. Náhle ti napadne, že najhoršia vec, ktorú by si mohol urobiť, je smiať sa. A hneď nato sa smiech stáva nezadržateľným,“ opisuje postava Jeff zo sitcomu. Tento druh smiechu nám pripomína, že smiech nie je vždy o humore – niekedy má nečakané dôsledky.
Smiech ako spoločenský jav
Podľa antropológa Munra Edmonsona je smiech primárne sociálny fenomén. Prirodzene podnecuje ostatných k tomu, aby sa pridali. Preto má smiech „nákazlivý“ efekt, čo využívajú aj televízne štúdiá, ktoré do sitcomov pridávajú zvuky smiechu, aby podporili divákov v reakcii.
No smiech môže byť zvláštny, ak je človek jediný, kto sa smeje. Príkladom je nepríjemná situácia Natalie Portman na Zlatých glóbusoch v roku 2011, kde jej osamelý smiech po neúspešnom vtipe vyvolal záplavu kritiky a ironických videí. Ako poznamenáva kultúrna vedkyňa Fran McDonald, „smiech bez humoru nás môže premeniť na čosi mechanické, až desivé.“
Odkiaľ smiech pochádza?
Smiech je charakterizovaný opakovanými zvukmi – „ha-ha-ha“ či „he-he-he„, čo ho robí univerzálne rozpoznateľným. Dokonca aj Charles Darwin priznal, že presne nerozumieme, prečo ľudia pri radosti vydávajú tieto opakované zvuky. Smiech však nie je výhradne ľudský – veľké primáty reagujú na šteklenie podobne ako ľudia.
Napriek tomu, že aj iné druhy poznajú smiech, zdá sa, že iba ľudia mu dávajú význam. Evolučný psychológ Robert Provine poznamenáva, že hoci primáty môžu prejavovať hravosť, dôkazy o tom, že rozumejú humoru, chýbajú.
Smiech a spoločenské normy
Smiech často presahuje hranice našej kontroly, čo môže vyvolať spoločenskú neistotu. Už od stredoveku sa na smiech pozeralo s istou nedôverou. Holandský filozof Desiderius Erasmus kritizoval „hlasný a nemiestny smiech“ a radil, aby bol potlačený. Tieto pravidlá sa odrážali aj v etikete 19. storočia, ktorá odporúčala, aby dámy smiali len decentne, pretože bujarý smiech nebol považovaný za „dámsky“.
Smiech ako nástroj odporu
V politickom kontexte môže byť smiech spôsobom, ako vyjadriť nesúhlas s vládou, ideológiou alebo spoločenskými pravidlami. Satira, paródia a karikatúry sú dôležitými formami smiechu, ktoré dokážu zosmiešniť tých na vrchole hierarchie. Smiech v tomto prípade nie je len jednoduchou reakciou – je to akt vzdoru. Napríklad politické karikatúry často poukazujú na absurdnosť politických rozhodnutí.
