Pred maturitou si zmyslela, že sa vydá na pešiu túru z rodného Česka až do Portugalska. Viac ako 2 500-kilometrovú cestu skutočne absolvovala a keďže ju spoznávanie Európy v túlavých topánkach neprestalo baviť, vydala sa na ďalšie dobrodružstvo: tentokrát zo Španielska do Nórska.
19-ročná Marcela Burgrová je odhodlaná zavŕšiť svoju misiu na jeseň v najsevernejšom bode Európy. Kráča preto aj 12 hodín denne, prespáva u domácich alebo ďaleko od civilizácie a stravuje sa tým, čo nájde v kontajneri za supermarketom.
Čo ju baví na spoznávaní Škandinávie, ako sa jej darí držať cestovné náklady na minime a čo by poradila začiatočníkom v diaľkovej turistike?
Cestu z Česka až do Portugalska ste prešli pešo. Čo vás na tejto forme cestovania baví?
Odjakživa ma bavilo trekovanie v horách, a teda aj pešie túry. Rok pred maturitou mi napadlo vyraziť pešo z Česka, a tak som napokon aj urobila. V hlave som mala množstvo nápadov, ktoré som cestou potrebovala pretriediť a vyšperkovať. Jeden z nich napokon realizujem práve teraz (smiech). No a prečo som si zvolila chôdzu? Za mňa je najlepšia tá doprava, ktorá vám z krajiny ukáže viac než len hlavné mesto. A tak sú moje preferencie stopovanie a „pešibus“ — skvelé spôsoby, ako spoznať cudziu krajinu, kultúru a miestnych. Pešo sa totiž dostanete do krásnych a neobjavených zákutí, ktoré často poznajú len domáci.
Kedy a ako sa zrodila myšlienka vydať sa na 9000-kilometrový pochod po Európe?
Popravde, takúto vzdialenosť som neplánovala. Cestou do Portugalska mi napadlo ako prvé prejsť celú Európu z najjužnejšieho bodu v Španielsku k tomu najsevernejšiemu v Nórsku. Žiadna oficiálna trasa však neexistuje, a tak som si ju naplánovala sama s pomocou online máp.
Je niečo, čo vás viedlo k tomu, aby ste absolvovali práve túto trasu?
Hlavne zvedavosť, poznanie a výzva. Výzvy mám rada, väčšinou si ich vymýšľam sama. Dala som si pravidlo, že čokoľvek si zapíšem na môj „to-do list“, už nemôžem vymazať. A tiež mi napadlo, že by nebolo zlé „chodiť pre niekoho“, aby malo moje putovanie aj hlbší zmysel. A tak som sa spojila s charitatívnou organizáciou Svetluška, pre ktorú organizujem aj zbierku.
Ako vyzerá váš bežný deň?
Na začiatku som vstávala s budíkom a až do večera kráčala, pokojne aj 12 hodín denne. Teraz vstávam okolo 5:00 ráno, napijem sa, zbalím si veci, ponaťahujem sa pomocou jógy a naraňajkujem sa. Potom vyrážam smerom k ďalšiemu dobrodružstvu — bez konkrétneho plánu, koho stretnem, čo ma čaká a kde budem spať.
Občas chôdzu zakončím večer, inokedy popoludní. Záleží, ako sa cítim a koľko toho chcem prejsť. Večer si zvyčajne chystám miesto na spanie ďaleko od civilizácie v bezpečnej lokalite. Zjem večeru, spravím neodkladnú hygienu a v posteli si ešte zapíšem pár riadkov o tom, čo som v ten deň prežila.
Kde zvyčajne prespávate?
V prírode, ideálne niekde s krásnym výhľadom. To však nie je vždy možné. Nemám so sebou stan, iba tarp, ktorý mi ale bohato stačí. Keď idem okolo veľkého mesta, využívam couchsurfing. Takto prespím v pohodlí a teple domova domácich. Nič za to nechcú a ja spoznám, ako si nažívajú a podelíme si zážitky z ciest.
Občas sa tiež stane, že niekoho stretnem a dáme sa do reči. Po pár minútach mi ponúkne nocľah u seba doma. Počúvam svoju intuíciu, väčšinou nemám problém pozvanie prijať. Počas cestovania po Holandsku som takto ani jeden deň nespala vonku.
Po celom Dánsku zase nájdete krásne prístrešky v škandinávskom štýle, v ktorých sa dá prespať. Momentálne sa nachádzam v Švédsku, kde to majú podobné. V prvú noc som tu objavila prístrešok pri pobreží, ktorý vyzeral ako hniezdo. Rada takéto miesta objavujem. Je skvelé, že každá krajina má svoje aplikácie aj weby s presnými lokalitami a fotkami takýchto prístreškov.
Koľko kilometrov denne prejdete?
Priemerne 30 až 35. Samozrejme, v niektoré dni som ušla aj viac. V Holandsku som si za 24 hodín zaumienila prejsť aspoň 100 kilometrov, napokon som ich zvládla 123. Asi nemusím hovoriť, ako veľmi vyčerpávajúce to bolo, a to aj napriek tomu, že ide o rovinatú krajinu.
Ako sa v teréne orientujete?
Celú cestu som naplánovala pomocou mapy.cz. Podľa mňa ide o najlepšiu aplikáciu na turistiku. Nepoužívam GPS ani papierové mapy, vystačím si s mobilom a powerbankou. Ak sa mi oboje vybijú, zájdem do civilizácie a za pár hodín sa dobijem, aby som mohla pokračovať v ceste.
Museli ste sa už kvôli nepriechodnému terénu vracať?
Áno, v Andorre. Cesta viedla cez údolie k horám, kde by som prenocovala a na ďalší deň pokračovala po hrebeňoch na francúzske hranice. Bohužiaľ bol začiatok marca, stále veľa snehu a cestu nebolo vidieť. Nerada sa vzdávam, a tak som sa hodiny brodila po pás v snehu. Musela som sa vrátiť.
Na začiatku cesty ste si dali záväzok minúť čo najmenej peňazí. Ako ste na tom aktuálne s rozpočtom?
Na začiatku som asi urobila chybu, že som si všetky výdavky nezapisovala. Za jedlo ani ubytovanie zbytočne neutrácam, v podstate najväčšou položkou sú v rozpočte tri páry obuvy, ktoré som musela na ceste dokupovať… Topánky sa tiež snažím meniť, až keď je to skutočne nutné, keď kráčam skoro bez podrážky a zvršku (smiech).
Koľko utratím v priemere za mesiac, neviem, niekedy ani euro, inokedy desiatky. Popravde, peniaze míňam iba na kávu a pečivo. Dobrú kávu si doprajem rada, no pri pohľade na ceny tu v Škandinávii si vystačím s vodou z kohútika a bezplatnou WiFi (smiech).
Vieme, že stravu nachádzate aj v kontajneroch za supermarketom. Podarí sa vám vždy niečo nájsť?
Áno, ide o praktiku známu ako „dumpster diving“, v skratke ide o záchranu vyhodených, no stále jedlých balených potravín. V Škandinávii ide o bežný a pomerne rozšírený šport pre miestnych aj cestovateľov (smiech). Ceny potravín sú vysoké, taktiež sa toho vyhadzuje skutočne veľa. Väčšinou nachádzam vyhodenú zeleninu, ovocie a pečivo, ale aj cestoviny, sladkosti, zemiačiky…
Vždy sa dá takto niečo nájsť, hoci samotné kontajnery nie sú vždy dobre prístupné. Vo Francúzsku je väčšina zamknutá alebo schovaná v budove. S prekladačom v ruke som sa tak pýtala zamestnancov, či majú nejaké „vyradené“ jedlo. Väčšinou boli ochotní pomôcť.
Niekedy idem len tak pre zaujímavosť pozrieť za supermarket a odfotiť, čo sa vyhadzuje. Keď mám sama dostatok potravín, čo sa dá, naberiem do igelitky alebo krabice a odnesiem na frekventované miesto. Tam to nechám s odkazom „Vezmi si ma a maj krásny deň“. Občas zostanem obďaleč na pár minút a len tak pozerám, ako na niečo také ľudia reagujú. Často si niečo aj zoberú! (smiech) Dokonca som raz našla čerstvo vyhodené nanuky, ešte boli studené. Nemohla som ich tam nechať, a tak som ich núkala okoloidúcim.
Cestujete s jediným batohom. Keby ste mali začínajúcemu turistovi poradiť, bez ktorých vecí by na výlet tohto typu nemal vyraziť, o čo by šlo?
Rozhodne dobrý spacák, filter na vodu, tarp, kvalitné topánky a nepremokavé ponožky! Bez nich môže byť každý krok utrpením. Začiatočníkovi by som hlavne poradila vyraziť najskôr na pár kilometrov po okolí. Zistíte, či vás to bude baviť a či má zmysel investovať do lepšej výbavy.
Máte nejaký recept na to, ako sa minimalisticky zbaliť?
Spýtajte sa seba samého, či skutočne potrebujete devätoro nohavíc a 50 tričiek na týždeň (smiech). Ja som odjakživa minimalistka, nikdy som nevlastnila veľa vecí. Samozrejme, balenie sa je aj otázka priorít. Fotografi určite radi prenechajú ušetrené miesto ďalším objektívom a výbave…
Ste takmer v polovici svojej cesty. Prezradíte jeden pamätný moment?
Rada rozprávam záhadu troch pív. Keď som prechádzala cez Pyreneje, hovorila som si, ako je tam krásne, obed sa blíži, a ako by sa mi k tým horským výhľadom hodilo nejaké pivko… A tak si kráčam po ceste, široko-ďaleko nikoho, a odrazu vidím na zemi pivo a o sto metrov ďalšie dve. Neváhala som a už boli moje (smiech). Mám tú spomienku rada, pretože je krásnou ilustráciou sily myšlienky.
Na cestách ste už polroka. Je niečo, čo vám z rodného Česka chýba?
Nie som typ človeka, ktorému sa cnie. Viem, že sa domov vždy vrátim. Žije sa nám dobre, no ľudia to pochopia, až keď začnú cestovať.
Najviac mi chýba kontakt s najbližšími a s kamarátmi, našťastie komunikácia je dnes jednoduchšia ako kedykoľvek predtým. Socializácia mi nechýba, no občas ma unavuje dokolečka opakovať, prečo a ako cestujem ľuďom, ktorých na ceste stretávam.
Do cieľa by ste mali doraziť v októbri až novembri. Je nejaká ďalšia veľká pešia túra, ktorú by ste raz v živote chceli absolvovať?
Je ich viac. Rozhodne by som chcela obísť aj druhú stranu Európy a nachodiť nejaké kilometre na ďalších obývaných kontinentoch. Život sa snažím skutočne prežiť, a tak hovorím takmer na všetko áno a realizujem svoje bláznivé nápady. Na ten ďalší práve zbieram skúsenosti a verím, že vám ho už čoskoro predstavím.
