Vokalizáciu predložiek používame každý deň, aj keď si to často neuvedomujeme. Predložky tvoria neoddeliteľnú súčasť slovenského jazyka a majú zásadný význam v jeho štruktúre a gramatike.
Vokalizácia môže na prvý pohľad pôsobiť ako zložitý pojem, ale v skutočnosti ju používame každý deň. Tento termín vychádza zo slova „vokál“, čo znamená samohláska, a označuje vloženie samohlásky medzi spoluhlásky alebo jej pripojenie k spoluhláske. Jej účelom je zjednodušiť výslovnosť slov, píše portál lexika.sk.
Čo je to vokalizácia?
Vokalizácia je jazykový pojem, ktorý má rôzne významy v závislosti od kontextu.
Fonetický význam: V linguistike sa vokalizácia označuje proces, pri ktorom sa spoluhláska mení na samohlásku. Tento jav sa často vyskytuje v historickom vývoji jazykov, keď určité zvuky prechádzajú zmenami.
Gramatický význam: V slovenskom jazyku dochádza k vokalizácii niektorých jednoslabičných predložiek v situáciách, keď sa predložka vyslovuje pred slovom začínajúcim na spoluhlásku. Tento proces spočíva v pridaní samohlásky na začiatok predložky. Vyskytuje sa najmä pri predložkách „s“, „v“, „z“ a „k“, ktoré sa v tomto prípade menia na „so“, „vo“, „zo“ a „ku“.
Spodobovanie
Predložky k a s majú ešte jednu zaujímavosť – ich výslovnosť sa niekedy líši od písaného tvaru.
Predložka k sa niekedy vyslovuje ako [g], ak za ňou nasleduje znelá spoluhláska alebo samohláska, napríklad „k domu, k Andrejovi, k mame“ sa vyslovuje ako [g domu, g Andrejovi, g mame].
Vokalizovaná forma ku sa väčšinou vyslovuje ako [gu], s výnimkou spojenia „ku mne [ku mňe]“. Táto výnimka však neplatí v niektorých nárečiach alebo v bežnej reči, napríklad na východnom Slovensku.
Predložka so sa vyslovuje ako [zo] – napríklad „so stolom, so známymi, so zubami, so žiarovkou“ sa vyslovuje [zo stolom, zo známymi, zo zubami, zo žiarovkou]. Výnimkou je spojenie „so mnou“, kde sa výslovnosť nemení a zostáva [so mnou].
Spodobovanie je teda termín používaný v slovakistike, ktorý označuje jav, pri ktorom sa rovnaké slovo vyslovuje rôznymi spôsobmi v závislosti od jeho pozície v reči, ale jeho písaná forma zostáva nezmenená.
Príklady použitia
Vokalizované predložky v slovenskom jazyku sa používajú napríklad v týchto vetách:
- So spolužiakom idem na prechádzku.
- Vo Viedni som stretol bývalého kolegu.
- Zo záhrady máme zeleninu.
- Ku dverám prišiel pes.
Príkladom spodobovania v slovenčine je výslovnosť spoluhlások „d“ a „t“ pred samohláskou „i“. Napríklad, v slovách „dieťa“ alebo „ticho“ sa „d“ a „t“ vyslovujú ako [ď] a [ť], aj keď sa píšu rovnako.
Ďalším príkladom je výslovnosť samohlások „e“ a „o“ pred dvojicou spoluhlások „ia“, kde sa samohláska vyslovuje kratšie, no jej písaný tvar zostáva rovnaký. Napríklad, v slove „biatlon“ sa „ia“ vyslovuje ako krátke „i“, ale zápis ostáva nezmenený.
Tieto pravidlá platia pre štandardnú slovenčinu, ale v niektorých nárečiach môžu existovať odlišnosti.
Spodobovanie je dôležitý jav, ktorý prispieva k dynamike slovenského jazyka a umožňuje jeho flexibilitu v každodennej komunikácii.
Pravidlá použitia
Aj keď vokalizácia predložky je v slovenčine častá, nie je to pravidlo, ktoré platí vždy. Výnimku tvoria prípady, keď nasleduje slovo začínajúce na určité spoluhlásky, ako sú „d“, „t“, „n“ alebo „l“. V týchto prípadoch sa predložky nevokalizujú, napríklad v spojeniach „s deťmi“, „v lese“, „z Nitry“ alebo „k telu“, píše portál wooacademy.sk.
