Obľúbená focaccia je typickým talianskym druhom pečiva. Avšak archeológovia z rímskej univerzity La Sapienza prišli s prekvapivým zistením, že nepochádza z územia Talianska.
Na základe najnovšieho výskumu vedci datujú pôvod focaccie do obdobia neskorého neolitu (záverečná časť mladšej kamennej doby), konkrétne do obdobia medzi 6400 a 5900 rokov pred naším letopočtom. Vtedy sa príprava tohto pokrmu objavila v hornej Mezopotámii. Tam sa zrodila focaccia, hoci, samozrejme, v jej prvotnej podobe.
Horná Mezopotámia je kolískou starovekých civilizácií, pričom viaceré unikátne miesta boli objavené len nedávno. V Mezopotámii sa zrodili prvé mestá a mestské štáty, tu sa zrodilo aj klinové písmo a boli prijaté prvé zákony. Tu, v oblasti úrodného polmesiaca, t. j. v oblasti medzi riekami Eufrat a Tigris na území dnešného Turecka, Iraku a Sýrie sa začal písať veľkolepý príbeh ľudskej civilizácie.
Vzorky, ktoré teraz vedci skúmali, patria zväčša do neskorého neolitického obdobia a pochádzajú z viacerých archeologických nálezísk v severozápadní Mezopotámii.
Mezopotámska focaccia
Podľa najnovších zistení bol spôsob prípravy tohto mezopotámskeho pečiva už vtedy typický pre prípravu dnešnej focaccie. Pečivo sa pieklo v špeciálnych nádobách s veľkou oválnou základňou a nízkymi stenami z hrubej vrstvy hliny. Boli odlišné od bežne používaných nádob a archeológovia už o nich vedia dlhšie. Až teraz sa však potvrdilo, že slúžili na prípravu pečiva, ktoré dnes nazývame focaccia.
V týchto nádobách sa piekli veľké bochníky chleba z vody a múky. Tie umiestnili do veľkých pecí asi na dve hodiny. Na vnútornej časti nádob boli drážky, ktoré umožnili ľahšie vybrať upečený chlieb. Bochníky boli veľké a vážili asi 3 kilogramy, čo naznačuje, že ich konzumovali spoločne.
Vedcom sa dokonca podarilo zistiť aj to, aké prísady používali pri príprave tohto pečiva. Výsledný produkt bol zo všetkých dávnych druhov pečív najpodobnejší dnešnej talianskej focaccie.
„Pestovanie obilnín bol jedným z najvýznamnejších míľnikov v histórii ľudstva. Táto neoceniteľná potravina, ktorá sa dá uskladniť na dlhý čas a je výživná a ľahko distribuovateľná, sa stala neoddeliteľnou súčasťou pokrmov v neolitickej Mezopotámii, a je to tak dodnes,“ pripomínajú autori štúdie. „Nielen nové archeologické objavy, ale najmä významný pokrok v analýze objavených vzoriek posunul výskum významným spôsobom dopredu. Vďaka tomu dnes už máme fascinujúce poznatky o tom, ako využívali staroveké spoločnosti tento zdroj potravy.“
Z Mezopotámie do Európy
Po celé neolitické obdobie postupne prechádzali stravovacie zvyklosti v úrodnom polmesiaci zásadnými zmenami, a to najmä vďaka rozširujúcemu sa poľnohospodárstvu a narastajúcej produkcii obilnín. „Archeobotanické nálezy svedčia o tom, že produkty podobné chlebu sa stali súčasťou stravy komunít v tejto oblasti,“ konštatujú vedci. (Archeobotanika je interdisciplinárny odbor na rozhraní archeológie a botaniky. Skúma rastlinné pozostatky z archeologických lokalít a ich vzťah k človeku.)
Archeológovia nedávno objavili v nálezisku Çatalhöyük kúsok kvaseného cesta z obdobia zhruba 6600 rokov pr. n. l. Obsahuje pšenicu, jačmeň a semienka hrášku. Neďaleko objavili aj pozostatky pece.
Çatalhöyük (alebo tiež Çatal Hüyük) je turecký názov pre osadu z obdobia neolitu (kamenná doba) a chalkolitu (medená doba) v južnej Anatólii. Ide o jedno z najväčších a najlepšie zachovaných archeologických nálezísk z tohto obdobia.
Tieto veľké zmeny v stravovaní sa udomácnili vďaka objavu výroby keramických nádob v neskorom neolite (siedme tisícročie pr. n. l.). To uľahčilo prípravu a tepelné spracovanie potravín a ich konzerváciu. Keramické nádoby tak umožnili piecť aj výrobky podobné chlebu.
Vedci získali presnejšie informácie vďaka písomným záznamom z tretieho tisícročia pred naším letopočtom. V textoch z mesta Ur, označovaných aj ako texty Ur III, sú zmienky o viacerých chlebových produktoch rôznej veľkosti, podľa techniky pečenia, druhu múky a pridaných zložiek ako tuk, ovocie, orechy, med, korenie, jablká a podobne.
Stredozemie bolo už v tých dávnych dobách miestom prekvitajúceho obchodu, výmeny tovarov, technológií i myšlienok. Preto podľa odborníkov vôbec neprekvapuje, že sa toto obľúbené pečivo dostalo z oblasti úrodného polmesiaca na územie dnešného Talianska.
