Lenka a Miloš Potoční si zamilovali Maurícius pred deviatimi rokmi, keď sa naň vybrali na svadobnú cestu. Ostrov v Indickom oceáne ich okamžite očaril a vtedy ani len netušili, že sa na nasledujúce roky stane ich druhým domovom. Maurícius je pre znalcov kvalitných rumov zárukou výnimočných zážitkov.
A tu sa začína aj príbeh MORIS Trade, limitovanej edície rumov z tohto exotického ostrova, o ktorom nám v relácii Len peniaze nestačia porozprávali manželia Potoční.
Spomenula som svadobnú cestu, na ktorej sa všetko začalo. Kedy prišiel moment, že sa vám tam zmení život?
Lenka: Myšlienka ísť na svadobnú cestu už bola dlhšiu dobu. Rozhodli sme sa pre Maurícius hlavne kvôli tomu, že je to snom aj mnohých Slovákov ísť na tento exotický ostrov. Keď padlo definitívne slovo, že ideme na Maurícius, zbalili sme sa. V tom čase som bola tehotná, v 7. mesiaci, čo bolo komplikovanejšie.
Keď sme prišli na ostrov, v prvých momentoch po vystúpení z lietadla sme si okamžite zamilovali ostrov. Ten vzduch, tá atmosféra, tie prvé pohľady ľudí, ktorých sme stretli, boli také úchvatné, že sme vedeli, že to bude dokonalá svadobná cesta. V prvom momente nás ešte nenapadlo, že nakoniec na ostrove aj zostaneme niekoľko rokov, už s naším synčekom, ale predchádzali tomu ďalšie zážitky, ktoré sme počas tej svadobnej cesty zažili spoločne.
Aké zážitky to boli?
Miloš: Veľa ich bolo, veľmi veľa. Ani neviem, kde začať, lebo to je na knihu. Nadviažem na Lenku – my sme si aj počas svadobnej cesty predĺžili pobyt o pár dní, lebo nám tam bolo dobre. Počasie nám vtedy síce neprialo, ale bol to dobrý ťah, lebo sme tam strávili podstatne viac času.
Prvý dôležitý zážitok?
Miloš: Keď vystúpiš z lietadla a ovalí ťa tropický vzduch, vysoká vlhkosť vzduchu, samozrejme, teplo, ale prvý intenzívny zážitok bol ľudský kontakt. Boli to prvé stretnutia s domorodcami, keď ich takto nazvem. Usmiatí ľudia, veľmi dobre nastavení, čo sa týka ľudskej prirodzenosti. A to nás asi najviac dostalo na začiatku. Krajina je neuveriteľne pestrá, úžasná, farebná, takže to bola súhra viacerých faktorov.
Čo vás presvedčilo, že zostanete dlhšie na svadobnej ceste?
Miloš: Keď sme odchádzali z ostrova, manželke som povedal, že sa sem vrátime. Vtedy padla pamätná veta, že „keby som mal na Mauríciu aj zametať ulice, tak sa tam vrátim“.
Až tak?
Miloš: Až tak. Bolo to trochu prehnané, ale určite sme cítili veľmi silné odhodlanie, aby sme sa do tejto krajiny vrátili. Netušili sme vtedy, ako to celé dopadne.
Koľko mesiacov prešlo na Slovensku, kým ste si povedali, že sa vrátite naspäť?
Lenka: Na svadobnej ceste sme boli v máji 2015 a následne v roku 2016, opäť v máji, sme sa vybrali na Maurícius už s naším sedemmesačným synom. Odchádzali sme s troma kuframi, aby sme si vyskúšali život a išli sme na dva mesiace. Tým, že sme zodpovední, a navyše sme boli s malým dieťaťom, sme potrebovali zistiť, ako tam funguje školstvo, zdravotníctvo, sociálny systém, aké sú tam podmienky, aby sme vôbec mohli žiť a pracovať v tejto krajine, pretože nie je to také jednoduché, ako si mnoho ľudí myslí.
„Rozkukali“ sme sa za tie dva mesiace a úplne náhodou sme sa stretli pri Chamarelskom vodopáde s jednou dievčinou, ktorá bola zo Slovenska, sprevádzala tam jednu skupinu a začuli sme slovenčinu. Prihovorili sme sa a začala som sa s ňou rozprávať o líčení, ženských veciach, absolútne od veci. Spýtala sa nás, prečo sme tu. Videla, že máme v ruke malé bábätko a povedali sme jej, že sme sa prišli pozrieť na ostrov a chceli by sme tu žiť a zisťujeme, ako veci fungujú, že sa chceme zorientovať. Vtedy nám povedala, že o dva týždne odchádza z ostrova za svojím snúbencom do Anglicka a pokiaľ máme záujem, sprostredkuje nám interview v cestovnej kancelárii, pre ktorú robila. Dohodli sme sa a pritom to bol človek, ktorého sme nepoznali.
Bolo to osudové stretnutie…
Lenka: Určite osudové. Na druhý deň sme sa od nej dozvedeli, že máme dohodnutý termín u majiteľa cestovnej kancelárie, kde sme o dva dni išli aj s naším sedemmesačným synom. Prišli sme do kancelárie a to bol pohľad, na ktorý asi nezabudnem. Bola tam obrovská mapa sveta, veľký statný chlap…
Miloš: Väčší ako ja…
Lenka: …s trakmi a v bielej košeli. Sedel za stolom a privítal nás v angličtine. Keď sa predstavil, vedeli sme, že určite nie je odtiaľ z Maurícia, ale pochádza z Nemecka. A keďže som vyštudovaná tlmočníčka, hneď som prepla z angličtiny do nemčiny. Ostal úplne prekvapený, ako perfektne hovorím po nemecky a začal zisťovať, čo tu robíme. „Sadli“ sme si a o týždeň sme dostali odpoveď, že pokiaľ chceme, tak môžeme obaja pracovať pre cestovnú kanceláriu s tým, že začneme o pár mesiacov, aby sme mali čas si vybaviť všetky potrebné formality a pripraviť sa na cestu.
Ako vyzerali začiatky? Čo konkrétne ste robili v cestovnej kancelárii, čo všetko ste museli vybavovať, riešiť?
Miloš: Bol som trošku sklamaný, že som nezačal zametať tie ulice na Mauríciu, lebo to bol môj plán začať od nuly. Ako sa hovorí, karma a vesmír nám doprial to, že sme stretli tak úžasných ľudí, aj majiteľa najväčšej cestovnej kancelárie na Mauríciu. Úskalia boli celkom zaujímavé, lebo veľa ľudí si myslí, že prídu na Maurícius a otvoria si nejaký bar na pláži alebo tam budú predávať langoše a podobné nápady. Krajina je však veľmi striktná v prípade pustenia cudzincov do krajiny.
Skutočne si vyberajú, kto získa pracovné povolenie a všetky s tým súvisiace náležitosti. Vždy je to mylná predstava, že kdekoľvek sa vyberiem, ma budú čakať s otvorenou náručou. Veľmi rýchlo sme to pochopili, lebo po návrate na Slovensku sme museli absolvovať všetky možné existujúce lekárske prehliadky. Boli sme šokovaní, do akých detailov sa šlo, pretože je to súčasť celej procedúry. Manželke som hovoril, že sa cítim ako kozmonaut, ktorý o pár dní poletí niekam na vesmírnu stanicu. Skutočne som mal pocit, že už neexistuje väčší screening človeka, ako sme absolvovali.
Aspoň ste mali prehľad o svojom zdravotnom stave.
Miloš: Určite, ale znamená to, že sú skutočne dôslední, koho si pustia do krajiny. Jedna vec je zdravie, druhá vec sú všetky náležitosti ohľadom vzdelania, aj bezpečnostné previerky ako výpisy o bezúhonnosti. Všetko sme to absolvovali nabití energiou, že nás niekde čaká niečo nové, zaujímavé. Splnili sme všetky formality, poslali sme dokumenty a o niekoľko mesiacov sme sa zo Slovenska presťahovali ako trojčlenná rodina s malým synáčikom na Maurícius, kde sme prežili krásnych päť rokov.
Aký bol začiatok v cestovnej kancelárii?
Miloš: Začiatok bol ťažký ako v každom zamestnaní. Zoznámili sme sa s kolegami, bola to veľmi pestrá skupina ľudí. Najskôr sme mali úvodné školenia, kde sme museli pochopiť firemnú kultúru aj stratégiu. Oboch nás zaradili do funkcie sprievodcov po ostrove. Manželka mala na starosti anglicky a nemecky hovoriacu klientelu. Ja, neviem prečo, som dostal slovenskú a českú klientelu. Také boli začiatky, veľmi úsmevné a pestré, skúsenosti do života úplne z iného súdka. Našou hlavnou pracovnou náplňou bolo navštíviť klientov, ktorí prišli na Maurícius a po prílete, priamo v hoteli, sme ich privítali s úsmevom, poinformovali, do akej krajiny pricestovali, aké sú možnosti rôznych výletov, atrakcií. Boli sme aj takými kontrolórmi kvality, či je spokojnosť na strane klientov.
Pokiaľ si turisti vybrali výlety alebo nejaký program, tak sme im všetko zabezpečili a mali sme možnosť, lepšie povedané česť sprevádzať ich na jednotlivých tematických okruhoch po ostrove, ktorých je neúrekom. Boli sme v podstate sprievodcovia, čo nám umožnilo dokonale spoznať ostrov, čo všetko ponúka, kde sa čo nachádza. Získali sme aj veľmi bohatý prehľad o tom, aká je kvalita a úroveň ubytovacích zariadení, pretože sú tam rôzne kategórie.
Lenka mala tú česť, že bola vybratá ako človek, ktorý môže realizovať svadby. Veľa ľudí to ešte nevie, ale na Mauríciu je legálne zrealizovať sobáš aj zahraničným návštevníkom. Prídu dvaja ľudia, ktorí sa majú radi a zoberú sa na Mauríciu. Sú to väčšinou klasické romantické svadby na pláži. Musí byť dodržaný aj úradný postup, presne zadefinovať veci, ktoré musia novomanželia spĺňať. Veľa šťastných ľudí odchádzalo z Maurícia, aj vďaka tebe.
Lenka: Začiatky, ako spomínal Miloš, boli pre nás novou skúsenosťou, pretože pred tým sme nepôsobili v tomto segmente. Mne robilo, a možno viacerým ženám, menší problém zvyknúť si na šoférovanie na opačnej strane, keďže je to bývalá britská kolónia, jazdí sa po inej strane ako u nás. Ale zvykla som si veľmi rýchlo. Vhupla som do práce týždeň po tom, ako sme prišli na ostrov. Bolo to presne na Mikuláša, 6. decembra 2016, kedy som robila moju prvú svadbu a nemala som absolútne žiadne informácie, ako to má prebiehať, aký tam majú úzus.
Vedela som len, ako prebiehajú svadby u nás, preto to bolo pre mňa veľmi pamätné. Keď som tlmočila svadbu, keďže som pôsobila v hlavnej úlohe ako tlmočníčka, tak som sa rozcítila, až som sa rozplakala, keď si povedali „áno“. Bolo to veľmi zaujímavé a romantické. Osobne mi pri svadbách stále chýbala rodina alebo priatelia, pretože svadby boli väčšinou len o dvoch snúbencoch a dvoch svedkoch, ktorými boli väčšinou ľudia z hotela. Chýbala mi tá atmosféra a tým, že som veľmi emotívny človek, tak som každú svadbu stále preciťovala a mala som aj slzy v očiach.
Je to aj tým, že všetko začalo svadobnou cestou?
Lenka: Určite áno.
Miloš: Teraz rozmýšľam, či si na vlastnej svadbe poplakala… (smiech)
Lenka: Od šťastia… A plačem dodnes, len od šťastia…
Ako ste všetko stíhali popri malom synčekovi, keďže predpokladám, že ste tam nemali pomoc alebo starých rodičov?
Miloš: Z našej strany to bol celkom kaskadérsky kúsok, lebo sme nejaký čas žili aj v Nórsku. Takisto to bol ostrov, takže máme niečo dočinenia s ostrovmi, ale Maurícius bol iný level, pretože sme tam mali dieťatko v mladom veku a boli sme tam sami. Nikoho sme nepoznali, proste sme prišli do cudzej krajiny. V prvom rade šlo o naše organizačné schopnosti, pretože sme si museli najskôr zabezpečiť pani, ktorá sa chodila o nášho synčeka postarať. Neskôr sme sa veľmi rýchlo zorientovali a vybavili jasle pre syna, kde si myslím, že sa veľmi rýchlo etabloval a bola to ďalšia krásna životná skúsenosť, ako funguje školský systém na Mauríciu.
Veľa ľudí to aj zaujímalo, keď prišli turisti, pýtali sa, ako to funguje. Syn začal chodiť do jaslí a v medzičase nám pomáhala jedna pani, pôvodom z Anglicka, takže sme mali takú náhradnú starú mamu, aj s jej manželom. Vopred sme nad tým neuvažovali, pretože myslím, že ak by človek rozoberal a analyzoval situáciu do detailov, ako všetko vyriešime, tak by asi odhodlanie nebolo také veľké. Prevážil by skôr rešpekt a možno by sme ani neodcestovali, ale snažili sme sa ísť do toho bezhlavo, a tak nám to všetko vyšlo, a asi nám to karma dopriala.
Kým ste neodišli na Maurícius, ako vyzeral váš život? Tiež ste boli vo všetkom takí odvážni?
Lenka: Náš život sa vždy spájal s prácou. Dovolím sa tvrdiť, že obidvaja sme veľmi pracovití ľudia, boli sme na to zvyknutí, naučení a vždy sme tvorili a rozmýšľali, ako robiť veci možno inak, nesnažiť sa myslieť len na seba. Než sme išli na ostrov, pracovali sme na Slovensku a náš syn sa narodil 21. septembra. Dva dni pred pôrodom som ešte bola v práci a týždeň po pôrode som už bola v práci. Pojem materská dovolenka naozaj nepoznám. Myslím, že na jednej strane je to aj fajn, pretože náš syn je veľmi samostatný a od malička bol zvyknutý spoliehať sa sám na seba.
Tým, že na ostrove nám nemal kto pomôcť, okrem pani Tiny, ktorú sme mali. Bol to risk, pretože zverujete v cudnom svete, 10 000 km od rodiny svoje dieťa niekomu, koho nepoznáte. Preto sme si vybrali pani, ktorá je vo veku mojej mamy, aby sme mali nejakú istotu, že je to naozaj človek, ktorý už má niečo odžité a je zodpovedný. Kým sme jej zverili nášho Alanka, tak sme vopred komunikovali spolu cez e-maily a rôzne platformy, aby sme sa spolu „oťukali“. Myslím, že to bola najlepšia voľba, akú sme si mohli vybrať a mali sme naozaj obrovské šťastie na ľudí. Vždy tvrdím, že človek, pokiaľ sa snaží byť slušný, úctivý a robiť dobro druhým, tak mu to vesmír oplatí a posiela mu aj takých ľudí do cesty.
V istom zmysle sme si to privodili aj my sami a dúfam, že nás karma za to odmenila a že sme mohli prežiť naozaj nádherných 5 rokov na ostrove, Nie vždy to bolo jednoduché, pretože keď ochorie dieťa a vy musíte ísť do práce, predsa len aj hormóny a materinský inštinkt burcuje vo vašom vnútri. Vedeli sme však, že sa máme na koho spoľahnúť a mohli sme si byť istí, že bude v poriadku aj náš syn a pokiaľ bolo nevyhnutné, ostali sme s ním. Aj keď sme museli pracovať 6 dní do týždňa, čo je tiež niečo iné ako na Slovensku, kde funguje pracovná doba od pondelka do piatku. Na ostrove sme sa videli pomerne málo, pretože ak v sobotu robil Miloš, ja som bola doma, ak v nedeľu som ja robila, on bol doma s Alankom. Naša rodinná dovolenka, kedy sme spolu trávili najviac času, boli paradoxne tie dni, keď sme sa vrátili na Slovensko, počas nášho pobytu na Mauríciu, na 22 dní, ktoré sme mali zo zákona dané.
Miloš: Potom sme sa museli zoznámiť nanovo, aby sme sa opäť spoznali a vedeli, kto sme (smiech). Ale vždy sme to dali.
Lenka: Bola to fantastická skúsenosť a som vďačná, že sme sa odhodlali a teraz, keď nad tým niekedy spätne rozmýšľam, že ako sme to dali, ísť 10 000 km s malým dieťaťom, ktoré som pri tom ešte dojčila 2,5 roka, sma sa divím. Tým, že sme sa vzájomne podporovali a boli rovnako nastavení, sa to dá zvládnuť. Ak sa niekto odváži k takémuto kroku, ísť do cudzej krajiny, na opačný koniec sveta, musia byť obidvaja rovnako nastavení, pretože inak by to nefungovalo.
Nebola rodina proti, že idete tak ďaleko na dlhé obdobie?
Miloš: Bol som za toho zlého, samozrejme. Uvedomoval som si to, že „vytrhnúť“ manželku a syna z rodinného prostredia nie je veľmi šľachetné z mojej strany, ale tak sme to cítili. Keď je človek presvedčený, že ho to niekde ťahá, niekde mu vnútro ukazuje cestu, tak si povie, že asi do toho musí ísť, pretože keď nevyužije a nezrealizuje šancu, bude ho to po zvyšok života istým spôsobom prenasledovať, že dostal možnosť a nevyužil ju alebo sa jej zľakol. Život nám to krásne vrátil, pretože sa to potvrdilo ako dobré rozhodnutie, aj keď rodina určite trpela, o čom vedia všetci, ktorí žijú niekde v zahraničí a majú deti alebo príbuzenstvo, že vzdialenosť nenahradí blízky kontakt s človekom.
Našli sme spôsob, že prišli k nám na ostrov aj starí rodičia, začalo chodiť veľa priateľov, pretože mali u nás kde bývať a my sme sa vždy o každého, kto prišiel na ostrov, postarali. Začalo to byť, nie robinsonovské, že sme niekde sami odrezaní od sveta, ale rodina aj priatelia si veľmi rýchlo našli cestu na Maurícius, čo zjemnilo osamotenie v cudzej krajine, čo bolo veľmi prínosné aj pre nás, aj pre nich. Rýchlo sme nadviazali kontakt s rodinou a priateľmi.
Lenka: Dôležité pre nás bolo, že syn nestratil kontakt s rodinou a priateľmi, pretože aj keď nebol práve nikto u nás z rodiny, tak sme stále mali možnosť spolu komunikovať, aby jednak vedel, odkiaľ pochádza, kde sú jeho korene, aby poznal rodinu, a aby sa nestávalo, čo sa, žiaľ, v dnešnej dobe stáva veľmi často, že mladé rodiny odídu do zahraničia a niekoľko rokov sa nevidia so svojou rodinou, a keď sa vrátia alebo prídu na návštevu, tak nepoznajú starých rodičov a nevedia ani náš jazyk. Považovali sme za dôležité, aby náš syn, bez ohľadu na to, či by sme na ostrove boli doteraz, alebo nie, vedel, že odkiaľ pochádza, aby vedel perfektne svoju rodnú reč a cítil takú hrdosť.
Prečo ste odišli z ostrova?
(Článok pokračuje na ďalšej strane)
