Michal Hertlík je cestovateľ, fotograf, dokumentarista, dobrodruh, žurnalista, zberateľ, prednášajúci, sprievodca, píše cestovateľské články a vyučuje španielčinu a slovenčinu. Vyštudoval medzinárodné vzťahy a diplomaciu, takže ho zaujíma dianie vo svete v oblastiach geopolitiky, histórie aj geografie. Jeho najväčšou vášňou je cestovanie, fotografovanie a objavovanie nových krajín a kultúr.
Rád vedie rozhovory s miestnymi obyvateľmi a skúma ich zvyky a tradície „z prvej ruky“. Aj vďaka bohatým znalostiam španielčiny sa najviac doma cíti práve v Latinskej Amerike. Miluje všetko latino – krajiny, hudbu, tanec, jedlo, ľudí, jazyk, tradície, festivaly, životný štýl, farebnosť. Do Paraguaja zavítal najmä preto, lebo nevedel, čo očakávať od jednej z najmenej navštevovaných latino krajín.
Čo vás zaviedlo do Paraguaja? Čo vás na tejto krajine zaujalo a s akými očakávaniami ste sa sem vybrali?
Paraguaj bol na mojom cestovateľskom zozname už dlhší čas, pretože ide o najmenej navštevovanú španielsky hovoriacu krajinu Južnej Ameriky. Postupne si prechádzam všetky krajiny Latinskej Ameriky, no a pre Paraguaj som sa rozhodol minulý rok. Zaujala ma teda predovšetkým nepoznanosť krajiny a úplne som nevedel, čo tam môžem čakať a zažiť. Moje jediné očakávanie bolo prejsť kompletne celú krajinu, čo sa mi nakoniec aj podarilo.
V čom sú Paraguajčania iní od zvyšku sveta? Čo je pre nich vyslovene typické?
Špecifický národ z nich robí geografická poloha a dejiny krajiny. Povedal by som, že sú zakonzervovaní vo svojej trpkej histórii a zároveň vo svojej geografickej uzamknutosti v srdci Južnej Ameriky bez prístupu k moru, a teda k okolitému svetu.
Pre Paraguajčana je vyslovene typické popíjanie studeného nápoja tereré doslova kdekoľvek. Bez svojho národného pokladu sa nepohnú ani na krok.
Čo dokáže miestnych najviac rozčúliť? Čo by sme tam nemali robiť?
Úplne na prvú, nemali by ste povedať, že buď ste z Brazílie, alebo ste zástancom brazílskej politiky druhej polovice 19. storočia a že Vojna trojspolku bola určite spravodlivá. To by bol nielen gól do vlastnej, ale mohli by ste byť radi, keby ste odišli „len“ s pár fackami a začervenaným lícom. Komu je táto najzdrvujúcejšia vojna v paraguajskej histórii málo známa, odporúčam si vyhľadať „Guerra de la Triple Alianza“ a prečítať si pár viet o tomto významnom míľniku.
Jedným z miestnych zvykov a obyčají je aj to, že keď stojíte vonku pred bránkou a chcete zavolať niekoho z daného domu, aby vám prišiel otvoriť, no nikto vám neotvára ani nereaguje na zvonček, Paraguajčan nezakričí (ako je to v ostatných latinskoamerických krajinách), ale začne tlieskať rukami. Áno, je to pre nás trošku od veci, ale tam je to tak.
Bez čoho sa v paraguajských uliciach nezaobídeme? Aká bola vaša povinná výbava?
V mojom ruksaku by ste našli fotoaparát, fotografické príslušenstvo, základné dôležité lieky, rolku toaletného papiera, peniaze, kreditné karty, kartičku poistenca, cestovný pas, očkovací pas, obranný slzný sprej, nôž, vreckovky, čelovú lampu, nabíjačky, adaptéry, slúchadlá, pero, hrubú čiernu fixku (aby som mohol písať rôzne destinácie na papier počas stopovania), moje vlastné kľúčenky na rozdávanie miestnym, fľašu vody a ešte pár maličkostí.
Ocitli ste sa v nejakej nebezpečnej situácii?
V Paraguaji myslím, že ani nie, a to som prešiel celú krajinu a párkrát aj stopoval. Paraguaj sa nepovažuje za nebezpečnú krajinu a ani nemá takú povesť. Podľa slov miestnych je najnebezpečnejším mestom Pedro Juan Caballero presne na severnej hranici s Brazíliou kvôli hromadnému pašovaniu drog. Musím vám povedať, že som toto notorické mesto prešiel kompletne celé pešo s fotoaparátom na hrudi a cítil som sa veľmi bezpečne. Ono je to asi o tom, aká situácia sa vám na tom-ktorom mieste prihodí a podľa toho si spravíte mienku.
Aký ich miestny zvyk by ste privítali aj na Slovensku?
Dal by som tereré každému do ruky počas letných horúčav. (smiech) Oni to pijú práve z dôvodu extrémnych horúčav dosahujúcich 50 stupňov a funguje to. Paraguaj je jediná krajina kontinentu, ktorá má až dva úradné jazyky – španielčinu a ich miestny indiánsky jazyk guaraní. Nie je to síce zvyk, ale prial by som si, aby sme aj na Slovensku mali dva úradné jazyky a teda každý obyvateľ by rozprával minimálne dvoma jazykmi.
Na Slovensku máme bryndzové halušky. Majú aj Paraguajčania gastronomický národný poklad?
Paraguajská kuchyňa je v mnohých prípadoch nečakaná. Nikdy by som nepovedal, že na každom rohu nájdem predavača, bufet či reštauráciu, ktorá ponúka klasické vyprážané rezne so zemiakovým šalátom. Pre nás tradičné jedlo priniesli do Paraguaja európski emigranti v 19. storočí a pevne sa tam zakorenilo. Na rezeň, ktorý tam volajú „milanesa“, som sa mohol vždy spoľahnúť.
Aj v najmenšej dedine bez reštaurácie sa našla pouličná predavačka, ktorá na rohu ulice vyprážala rezne. Európania doniesli do Paraguaja aj cestoviny, ktoré domáci milujú, a upravené na milión spôsobov ich nájdete v každej reštaurácii. Ja som milovník cestovín a zbožňujem gnocchi, no a práve tie sú v Paraguaji top gastronomický zážitok, ktorý som si často dosýta vychutnal.
Národným pokladom je však niečo iné – sopa paraguaya, v preklade paraguajská polievka. Aj keby ste si určite predstavili klasickú polievku, v skutočnosti je to slaný kukuričný koláč. Legenda hovorí, že v 19. storočí varila kuchárka paraguajskému prezidentovi jeho obľúbenú polievku. Lenže ju zabudla včas odstaviť, voda sa vyparila a v hrnci ostala hustá hmota. Keďže hladného prezidenta neradno nechať čakať, kuchárka sa vynašla a naservírovala mu ochutený nepodarok z kukuričnej múky, syra a cibule. Prezidentovi „polievka“ zachutila a čoskoro sa novinka dostala aj medzi paraguajský ľud.
Bežná súčasť každodennej stravy je ešte chipa, čo je suché slané pečivo z kukuričnej múky a syra. Používa sa ako príloha k hlavným jedlám alebo na zahnanie hladu počas dňa. Na trhoch a uliciach chodia pouliční predavači s veľkými misami a vykrikujú: Čipa! Čipa!
Ako to chodí na miestnych trhoch? Čo je tu bestsellerom a ako je to so zjednávaním?
Na miestnych trhoch, najmä ovocných, zeleninových a mäsových, nájdete všetko od výmyslu sveta. Najväčším bestsellerom je asi spomínaná chipa, prípadne chipa guazú – slaný koláč z kukuričných zŕn, cibule a syra, často podávaný práve s paraguajským asado – grilovaný steak. Aby ste si to vedeli predstaviť, chipa má formu ako chrumkavé slané sušienky, zatiaľ čo chipa guazú má formu podobnú ryžovému nákypu, teda sa zvykne podávať na tanieri. Zjednávať sa krásne dá v celej Latinskej Amerike, čo s radosťou vždy robím.
A čo ich supermarkety? Nájdeme v nich niečo európske?
Ak tým nenápadne narážate na bryndzu, tak to asi ťažko. (smiech) Čo je však úžasné je fakt, že tým, že do Paraguaja prišlo toľko európskych národností a prisťahovalcov od 19. storočia cez obe svetové vojny až do súčasnosti, tak tam prekvapivo nájdeme produkty podobné tým našim. Nemecké pivo či praclíky? Žiadny problém. Francúzske syry či croissanty? Žiadny problém. Talianske cestoviny či pizza? Žiadny problém. Japonské sushi či tempura? Žiadny problém. Ukrajinské pirohy či boršč? Žiadny problém. A takto by som mohol pokračovať. V Paraguaji dodnes žije komunita Čechoslovákov, takže si myslím, že z času na čas si nejaké tie domáce halušky či knedlíky doma spravia.
„Paraguaj je úplný time-out od sveta,“ vravíte. Čo tu nájdeme z tzv. „moderného sveta“?
O robení videí na TikTok snáď ani nemusím viac hovoriť. Je to síce „time-out“ či „zašiváreň“ od zvyšku sveta, no ide o úplne normálnu krajinu s európskym podhubím, kde majú rovnaké obchodné centrá ako my, kde sa obliekajú rovnako ako my, kde majú často podobné zvyky ako my a je to tam vlastne fajn.
S akým najbláznivejším zážitkom by ste sa s nami podelili?
Paraguaj žije vďaka dobytku a chovu domácich zvierat, čo tvorí významnú časť ich HDP. Hovorím to preto, že raz ma miestni farmári na čele s majiteľom jednej farmy na odľahlom paraguajskom vidieku, kde som bol dozaista ako prvý Slovák, zobrali na svoju veľkú farmu, aby som mal skúsenosť s takýmto miestnym spôsobom života, a aby som to videl na vlastné oči.
Ten deň však išli na farmu iba kvôli jednému – skontrolovať miestne kravy, či sú alebo nie sú tehotné. Očakávali, že by všetky mali byť, ale zverolekár musel aj tak každú skontrolovať. Ako sa to robí? Nasadil si na celú ruku až po rameno priesvitnú rukavicu a do análneho otvoru kravy strčil celú ruku, čím nahmatal plod vnútri a skontroloval jej tehotenstvo. Tušíte správne, skúsil som to aj ja.
