Chvostová plutva vráskavca je rovnako jedinečná ako odtlačok ľudského prsta. Hrbolčeky, ktoré sa nachádzajú na okraji chvosta, sa u každého jednotlivca líšia; čiernobiely vzor na spodnej strane plutvy zostáva po celý život veľryby rovnaký.
Keď tento rok v júli Adam A. Pack, odborník na morské cicavce na Havajskej univerzite v meste Hilo, fotografoval veľryby na Aljaške, okamžite medzi nimi spoznal svojho starého známeho, píše portál ČT 24.
Slovo starý je tu skutočne namieste. Chvostová plutva, prevažne čierna so stopami bielych škvŕn na okrajoch, patrí totiž vráskavcovi, ktorý sa volá Old Timer (Starec). Ten bol prvýkrát videný v roku 1972, a dnes by mal mať najmenej 53 rokov. „To z neho robí najstaršieho vráskavca na svete,“ hovorí Pack, ktorý na univerzite pôsobí ako spoluzakladateľ a riaditeľ Ústavu pre delfíny (TDI).
Populácia vráskavcov, kedysi významne ohrozená komerčným lovom veľrýb, sa v posledných rokoch obnovuje. Stále však musí čeliť možným zrážkam s loďami, zamotaniu sa do rybárskeho náčinia a meniacemu sa klíme. A Pack si robil o Old Timera starosti. Naposledy ho totiž videl v roku 2015, uprostred rekordnej a roky trvajúcej vlny horúčav. Mnoho morských vtákov a cicavcov, vrátane vráskavcov, uhynulo. Po deviatich rokoch sa Pack ale na vlastné oči presvedčil, že Old Timer prežil. „Bol to dojemný okamih,“ usmieva sa.
Predtým bolo sledovanie miest výskytu vráskavcov náročné. Vedci sa pri porovnávaní starých fotiek hrbolčekov s novými spoliehali len na svoje oči. Teraz všetko urýchlila umelá inteligencia (AI). Pack dúfa, že mu to pomôže zistiť, prečo niektoré veľryby dokážu prežiť aj v náročných podmienkach.
Značná časť svetovej populácie vráskavcov prebýva v Tichom oceáne. Old Timer patrí k tej časti populácie, ktorá v zime loví vo vodách okolo Havaja a v lete v oblasti juhovýchodnej Aljašky. Živí sa rybami a krillom. Práve táto populácia sa stala predmetom výskumu, ktorý funguje už od roku 1976. Vtedy Louis Herman, Packov bývalý učiteľ, začal fotografovať veľryby a ich jedinečné hrbolčeky.
V každoročných prieskumoch zhromažďuje inštitút dnes už zosnulého Louisa Hermana ohromnú databázu fotografií chvostových plutiev, pomocou ktorej vedci mapujú život jednotlivých veľrýb. Nazbieraná fotodokumentácia priniesla aj nové poznatky o migrácii a správaní sa keporkakov. Teraz ju má modernizovať aj on-line platforma Happywhale, ktorá má vyše milióna fotografií zhotovených vedcami i laickou verejnosťou z celého sveta.
Algoritmus vytvorený umelou inteligenciou automaticky rozozná, o akú veľrybu na vybranej fotografii ide, čím pomáha vedcom aj iným, ktorí hľadajú predošlé záznamy o danom veľrybe.
